Nikto by nemohol povedať, že text akonáhle sa oddelí od svojho autora (a je zámeru) a od konkrétnych okolností výpovede, vznáša sa vo vákuu nekonečného radu možných interpretácií.
Interpretácia musí hovoriť o niečo, čo možno niekde nájsť a istým spôsobom rešpektovať.


NADINTERPRETOVANIE TEXTOV

Umberto Eco

V „ Interpretácií a dejinách“ som sa zaoberal metódou interpretovania sveta a textov, založenou na individualizácií vzťahov spolupatričnosti, ktoré spájajú mikrokozmos a makrokozmos.
Táto moja hypotéza je historicky všeobecnejšia a zameriava sa na zdôraznenie interpretačného kritéria (nazývam ho hermetickou semiózou).
Uvádzam zoznam kritérií, pomocou ktorých možno spájať obrazy alebo slová:
1, prostredníctvom podobnosti
2, prostredníctvom metonýmie a homonýmie
3, prostredníctvom inónie a kontrastu
4, prostredníctvom slova a znaku
5, prostredníctvom podobnosti mena
6, prostredníctvom typu a druhu
7, prostredníctvom pohanského symbolu
8, prostredníctvom národov
9, prostredníctvom znakov zverokruhu
10, prostredníctvom bežných charakteristík
11, prostredníctvom hieroglyfov
12, prostredníctvom vzťahov medzi orgánom a funkciou

Ako vidieť niekedy sú ani 2 veci podobné a v určitom kontexte sa objavujú spolu. Zakaždým, keď si myslíme, že sme objavili nejakú podobnosť, ona iba poukazuje na ďalšiu podobnosť – a tak donekonečna.
Hermetická semióza spočíva na tom ak sú si 2 veci podobné, jedna sa môže stať znakom druhej a „vice versa“. Takýto prechod do podrobnosti k semióze však nie je automatický. Hermetická semióza praktizuje veľmi odvážne podozrievavú interpretáciu lebo sa riadi zásadami ľahkej prístupnosti a využíva princíp falošnej tranzitívnosti. O dôsledku sa predpokladá a interpretuje sa ako príčina svojej vlastnej príčiny.
Niekto môže namietať, že na to, aby sme definovali zlú interpretáciu, potrebujeme kritériu definovania interpretácie dobrej. Ja si naopak myslím, že môžeme akceptovať istý druh Popperovej zásady, podľa ktorej platí, že ak neexistujú nijaké pravidlá, ktoré pomáhajú určiť, ktoré interpretácie sú „najlepšie“, existuje aspoň pravidlo na určenie tých „zlých“.

Ako náhle sa text stane pre istú kultúru „posvätným“ stáva sa predmetom procesu podozrievavého čítania, teda predmetom toho, čo je nepochybne prebytkom interpretácie.
Dante ako prvý povedal, že jeho poézia vyjadruje prenesený význam, ktorý treba objaviť za a pod doslovným významom.
Thoms Kulm poznamenáva, že na to, aby bola nejaká teória akceptovaná ako paradigma, musí sa zdať lepšia než iné súperiace teórie, ale nemusí nevyhnutne vysvetliť všetky fakty, ktorými sa zaoberá.
V texte existuje stála asociácia medzi fónickou podobnosťou slov „in praesentia“ a fónickou podobnosťou slov „in absentia“. Text závisí od vyčlenenia izotopie. Greimas definuke „izotopiu“ ako „súbor rozmanitých sématických kategórií, ktoré umožňujú jednoliate čítanie príbehu“.
Klasický spor sa usiloval nájsť v texte alebo to, čo chcel povedať autor alebo to, čo povedal text nezávisle od zámeru autora. Zámer textu sa neobjavuje na povrchu textu. O zámere textu sa nedá hovoriť iba ako o výsledku domnienky zo strany čitateľa. Iniciatíva čitateľa v zásade spočíva v tom, že vysloví domnienku o zámere textu. Text je nástroj vynájdený na to, aby vytvoril svojho modelového čitateľa. Tento čitateľ nie je autorom „jednej správnej“ domnienky.