ÚVOD

V tejto knihe nájdeme 3 štúdie Umberta Eca. Okrem jeho štúdií kniha prináša príspevky niekoľkých najvýznamnejších osobností, ktoré pracujú v oblasti filozofie, literárnej teórie a kritiky.
Kniha je výrazným príspevkom do diskusie o význame textu a je určená aj pre tých, čo sa zaujímajú o literárnu teóriu, o otázky, ktoré so sebou prináša problém interpretácie.
Táto kniha obsahuje upravené texty Ecových prednášok z roku 1990, príspevky 3 účastníkov seminárov a Ecovu odpoveď.

UMBERTO ECO svetoznámy románopisec, popredný teoretik semiotiky (veda o znakoch), profesor semiotiky na Bolonskej Univerzite je rodák z Piedmontu, študoval filozofiu na Univerzite v Turíne. Pripravoval kultúrne programy pre TV, pôsobil na rôznych univerzitách ( Turín, Miláno...), pracoval aj ako editor pre vydavateľstvá. Od roku 1975 je vedúcim Katedry semiotiky na Univerzite v Bologni. Publikoval tucet kníh, ktoré významným spôsobom prispeli do oblasti estetiky, semiotiky a kultúrnej kritiky. Je plodným novinárom a širokej verejnosti sa predstavil ako autor Mena ruže, ktorý sa stal svetovým bestselerom. Eco rozvíja svoj názor na to, ako môže „zámer diela“ určiť hranice možných interpretácií. Slovo interpretácia začala nadobúdať svoj význam až v 2 pol. 20. stor. a znamenala pochopenie všetkých výtvorov ľudského ducha.
Eco sa predstavil prednáškami a na jeho tvrdenia reagovali 3 členovia seminárov:
1. Richard Rorty sa zaoberá rozdielom medzi „interpretáciou“ textu a jeho „použitím“. Podľa jeho názorov sa Eco pridŕžal predstavy, že text má „podstatu“.
2. Jonathan Culler vo svojom príspevku polemizuje s Ecom aj s Rortym. Culler sa obhajcom nových prístupov označovaných ako „teória“. Jeho príspevok obhajuje to, čo Eco označil ako „nadinterpretácia“. Culler polemizuje o tom, či by sa názov „nadinterpretácia“ lepšie nevystihol názvom „podinterpretácia“. Culler tvrdí, že „ideou literárbych štúdií ako disciplíny je práve pokus systematiky pocopiť semiotické mechanizmy literatúry“.
3. Christine Brooke – Roseová sa zaoberá otázkami týkajúcimi sa podstaty a cieľov žánru, do ktorého patria Ecove vlastné beletristické diela a ktoré nazýva „dejinami ako paliimpset“. Ako autorka románov a kritička svoj príspevok začína klasifikáciou toho, ako sa súčasná beletria pokúša prepracovať dejiny tým, že transponuje modality času a miesta.

Po prednesení príspevkov nasledovala živá diskusia.