Myslenie je jedinou nesmrteľnou časťou duše, ktorá sa pri vstupe do tela spája s ostatnými časťami. Cieľom človeka podľa Platóna je osvojiť si najvyššie dobro tým, že sa pozdvihne do nadzmyslového sveta. Telo a zmysly sú putá, ktoré mu v tom zabraňujú. Platón to vyjadril formulou „sóma séma“, telo je hrobom duše. Cnosť je stav, v ktorom sa duša tomuto cieľu približuje, a to je možné len harmóniou medzi všetkými troma časťami duše. Rovnako ako u Sokrata aj u Platóna je zdatnosť založená na vedení, a preto ju možno učiť. Avšak Platón ide ešte ďalej ako Sokrates a rozkladá všeobecný pojem zdatnosť na štyri základné zdatnosti. Sú to múdrosť statočnosť, umiernenosť a spravodlivosť. Prvé tri zodpovedajú trom častiam duše. Múdrosť je zdatnosťou rozumu, statočnosť je zdatnosťou impulzívnej časti duše. Tretia cnosť, ktorá bola nazvaná umiernenosť, sa po grécky nazýva sofrosyné. Toto slovo znamená rovnováha, schopnosť nájsť pravý stred medzi dvoma extrémami ako napríklad medzi pôžitkom a askézou, medzi prísnosťou a zhovievavosťou. Umiernenosť je zdatnosťou zmyslovej časti duše. V spravodlivosti sú ostatné zdatnosti zahrnuté. Spočíva vo vyváženom pomere všetkých troch častí duše a ich zdatností. V druhej časti svojej etiky, nazývanej politika, sa Platón zaoberá ideálnym štátom, jeho usporiadaním a vrstvami ktoré v ňom žijú. Vrstvy obyvateľov rozdelil podľa časti duše, ktorá u nich prevažuje. Prvou vrstvou sú robotníci, u ktorých prevažuje zmyslová časť duše a cnosť umiernenosť. Druhou vrstvou sú bojovníci, ktorých Platón nazýva aj „strážcovia“ U tejto vrstvy prevažuje impulzívna časť duše a cnosť statočnosť. Treťou vrstvou sú filozofi, u ktorých prevažuje rozumová časť duše a cnosť múdrosť a spravodlivosť. Táto vrstva by mala riadiť štát, pretože rozum by mal dbať na to, aby všetky tri vrstvy boli v súlade, ktorý je dôležitý pre fungovanie ideálneho štátu. Preto môžeme povedať, že sa Platón prikláňal k aristokratickému zriadeniu v štáte. V ideálnom štáte by malo byť spoločné vlastníctvo a nemalo by tu existovať manželstvo. Tak by sa predišlo pokušeniam, ktoré súvisia so základnými ľudskými pudmi „hladom a láskou“, čiže peniazmi a majetkom alebo ženou a rodinou. Takisto vzťahy medzi mužmi a ženami by mali byť regulované tak, aby sa najlepší muži stýkali s najlepšími ženami a aby sa menejcenní muži stýkali s menejcennými ženami čo najmenej. Aby si štát udržal úroveň, mali by deti tých prvých byť vychovávané a deti tých druhých by výchovu dostať nemali. U Aristotela môžeme etiku takisto ako u Platóna rozdeliť na dve časti. Prvou časťou je individuálna etika.