V nej sa Aristoteles zaoberá pojmami ako dobro a cnosť. Za najvyššie dobro Aristoteles pokladá blaženosť. Byť blaženým znamená to isté ako dobre žiť a dobre konať. K ozajstnej blaženosti smeruje život založený na rozumovej činnosti duše a konanie dobra. Táto teória sa nazýva Eudaimoniostická. Ďalším pojmom je cnosť. Podľa Aristotela je cnosť schopnosť rozpoznať, čo je dobré a podľa tohto cieľa riadiť svoje rozhodnutia. S touto schopnosťou sa človek nerodí, a preto sa kladie veľký dôraz na výchovu, ktorá rozvíja a upevňuje prirodzené vlastnosti človeka, aby sa z nich vyvinuli cnosti. Cnosti Aristoteles ďalej na etické, ktoré spočívajú vo vláde rozumu nad zmyslovými pudmi, a dianoetické, ktoré spočívajú vo vystupňovaní a zdokonalení samotného rozumu. Pre určenie cnosti je dôležitý aj pojem stredu. Je to stav, ktorý sa nachádza medzi dvoma krajnosťami, ktorým sa máme vyhnúť. Touto cestou stredu sa máme uberať pri konaní dobra. Druhou časťou Aristotelovej etiky je spoločenská etika. Patria do nej jeho práce o štáte. V týchto dielach porovnáva rôzne druhy ústav. Delí ich podľa počtu osôb, ktoré sa podieľajú na vláde a podľa toho, či má táto ústava na zreteli všeobecný prospech, ktorý je hlavným kritériom pre ideálny štát. Na základe týchto vlastností sa ústavy delia na spravodlivé (monarchia, aristokracia a politea) a nespravodlivé (tyrania, oligarchia a demokracia). Aristoteles vo štáte ponecháva súkromné vlastníctvo rodinu. Otroctvo a iné spoločenské nerovnosti pokladá za prirodzené. Rovnoprávne postavenie vládne iba medzi slobodnými mužmi, ktorí môžu zastávať verejné funkcie a voliť.