Etika v názoroch sofistov, Sokrata, Platóna a Aristotela

Etika sa zaoberá spôsobmi správania a konania, ktoré určujú činnosť jednotlivcov v spoločnosti. Takisto sa usiluje nájsť odpovede na otázku ako má jednotlivec konať vo vzťahu k sebe, svojmu okoliu a iným ľuďom.
Sofisti ako prví podrobili etiku rozumovému skúmaniu. Tým otvorili možnosť zaoberať sa etikou vedecky a začleniť ju do filozofického systému. Sofisti tvrdili, že neexistuje žiadna absolútna pravda ale len pravda relatívna, ktorá je veľmi subjektívna vzhľadom na jednotlivca. Dokumentuje to výrok Prótagora z Abdéry, ktorý povedal: „Človek je mierou všetkých vecí, jestvujúcich, že sú a nejestvujúcich, že nie sú.“ Preto sofisti v etike neuznávali žiadne všeobecné, objektívne záväzné právo ale právo silnejšieho. V otázke pravdy teda u sofistov nešlo o to kto pravdu má, ale o to komu je za pravdu dané. Tento princíp sofisti uplatňovali najmä vo svojom učení rétoriky, ktoré ich preslávilo. V otázke etiky sa sofisti zaoberali aj pojmom cnosť. Za cnosť považujú zbehlosť človeka v hocičom nehľadiac na to či je to správne alebo nie. Toto ich presvedčenie pramení z už spomínaného názoru, že človek je mierou všetkého.
Hoci už u sofistov sú náznaky etiky za jej otca považujeme Sokrata. Vo svojej etike sa Sokrates zameral najmä na konanie dobra. Podľa neho rovnako Jaso je nemožné konať to, čo je dobré, ak to nepoznáme, tak je nemožné to nekonať ak to poznáme. Z toho vyplýva, že Sokrates považoval poznanie dobra za postačujúcu podmienku na jeho konanie. Táto teória sa nazýva morálny intelektualizmus. Sokrates chcel ľudí odkrývaním nevedomosti privádzať k sebaskúmaniu a ponoreniu sa do seba, pretože ak budú ľudia návratom k sebe samým a uvažovaním o sebe privedení k poznaniu mravnej úbohosti a slepoty v ktorej žili, dospejú k hľadaniu a túžbe po mravnom ideále. Sokrates vo svojom učení definoval aj pojem cnosť. Podľa neho je to také poznanie a činnosť človeka, ktoré ho kvalifikuje ako človeka. Pojem človek Sokrates definuje ako dušu, ktorá je vedomým ja človeka a ktorá je podmetom všetkých jeho činností.
Platón, Soratov žiak, ne neho v mnohom nadviazal no v jeho učení nachádzame mnoho nových myšlienok. Platónovu etiku môžeme rozdeliť na dve časti. Individuálna etika, sa zameriava na človeka ako na jednotlivca, Človeka Platón chápe ako dočasné spojenie nesmrteľnej duše so smrteľným telom. Samotná duša má tri časti: rozumovú, impulzívnu a zmyslovú. Rozumová časť má svoje sídlo v hlave, impulzívna časť v hrudníku a zmyslová časť v podbrušku.

Myslenie je jedinou nesmrteľnou časťou duše, ktorá sa pri vstupe do tela spája s ostatnými časťami. Cieľom človeka podľa Platóna je osvojiť si najvyššie dobro tým, že sa pozdvihne do nadzmyslového sveta. Telo a zmysly sú putá, ktoré mu v tom zabraňujú. Platón to vyjadril formulou „sóma séma“, telo je hrobom duše. Cnosť je stav, v ktorom sa duša tomuto cieľu približuje, a to je možné len harmóniou medzi všetkými troma časťami duše. Rovnako ako u Sokrata aj u Platóna je zdatnosť založená na vedení, a preto ju možno učiť. Avšak Platón ide ešte ďalej ako Sokrates a rozkladá všeobecný pojem zdatnosť na štyri základné zdatnosti. Sú to múdrosť statočnosť, umiernenosť a spravodlivosť. Prvé tri zodpovedajú trom častiam duše. Múdrosť je zdatnosťou rozumu, statočnosť je zdatnosťou impulzívnej časti duše. Tretia cnosť, ktorá bola nazvaná umiernenosť, sa po grécky nazýva sofrosyné. Toto slovo znamená rovnováha, schopnosť nájsť pravý stred medzi dvoma extrémami ako napríklad medzi pôžitkom a askézou, medzi prísnosťou a zhovievavosťou. Umiernenosť je zdatnosťou zmyslovej časti duše. V spravodlivosti sú ostatné zdatnosti zahrnuté. Spočíva vo vyváženom pomere všetkých troch častí duše a ich zdatností. V druhej časti svojej etiky, nazývanej politika, sa Platón zaoberá ideálnym štátom, jeho usporiadaním a vrstvami ktoré v ňom žijú. Vrstvy obyvateľov rozdelil podľa časti duše, ktorá u nich prevažuje. Prvou vrstvou sú robotníci, u ktorých prevažuje zmyslová časť duše a cnosť umiernenosť. Druhou vrstvou sú bojovníci, ktorých Platón nazýva aj „strážcovia“ U tejto vrstvy prevažuje impulzívna časť duše a cnosť statočnosť. Treťou vrstvou sú filozofi, u ktorých prevažuje rozumová časť duše a cnosť múdrosť a spravodlivosť. Táto vrstva by mala riadiť štát, pretože rozum by mal dbať na to, aby všetky tri vrstvy boli v súlade, ktorý je dôležitý pre fungovanie ideálneho štátu. Preto môžeme povedať, že sa Platón prikláňal k aristokratickému zriadeniu v štáte. V ideálnom štáte by malo byť spoločné vlastníctvo a nemalo by tu existovať manželstvo. Tak by sa predišlo pokušeniam, ktoré súvisia so základnými ľudskými pudmi „hladom a láskou“, čiže peniazmi a majetkom alebo ženou a rodinou. Takisto vzťahy medzi mužmi a ženami by mali byť regulované tak, aby sa najlepší muži stýkali s najlepšími ženami a aby sa menejcenní muži stýkali s menejcennými ženami čo najmenej. Aby si štát udržal úroveň, mali by deti tých prvých byť vychovávané a deti tých druhých by výchovu dostať nemali. U Aristotela môžeme etiku takisto ako u Platóna rozdeliť na dve časti. Prvou časťou je individuálna etika.

V nej sa Aristoteles zaoberá pojmami ako dobro a cnosť. Za najvyššie dobro Aristoteles pokladá blaženosť. Byť blaženým znamená to isté ako dobre žiť a dobre konať. K ozajstnej blaženosti smeruje život založený na rozumovej činnosti duše a konanie dobra. Táto teória sa nazýva Eudaimoniostická. Ďalším pojmom je cnosť. Podľa Aristotela je cnosť schopnosť rozpoznať, čo je dobré a podľa tohto cieľa riadiť svoje rozhodnutia. S touto schopnosťou sa človek nerodí, a preto sa kladie veľký dôraz na výchovu, ktorá rozvíja a upevňuje prirodzené vlastnosti človeka, aby sa z nich vyvinuli cnosti. Cnosti Aristoteles ďalej na etické, ktoré spočívajú vo vláde rozumu nad zmyslovými pudmi, a dianoetické, ktoré spočívajú vo vystupňovaní a zdokonalení samotného rozumu. Pre určenie cnosti je dôležitý aj pojem stredu. Je to stav, ktorý sa nachádza medzi dvoma krajnosťami, ktorým sa máme vyhnúť. Touto cestou stredu sa máme uberať pri konaní dobra. Druhou časťou Aristotelovej etiky je spoločenská etika. Patria do nej jeho práce o štáte. V týchto dielach porovnáva rôzne druhy ústav. Delí ich podľa počtu osôb, ktoré sa podieľajú na vláde a podľa toho, či má táto ústava na zreteli všeobecný prospech, ktorý je hlavným kritériom pre ideálny štát. Na základe týchto vlastností sa ústavy delia na spravodlivé (monarchia, aristokracia a politea) a nespravodlivé (tyrania, oligarchia a demokracia). Aristoteles vo štáte ponecháva súkromné vlastníctvo rodinu. Otroctvo a iné spoločenské nerovnosti pokladá za prirodzené. Rovnoprávne postavenie vládne iba medzi slobodnými mužmi, ktorí môžu zastávať verejné funkcie a voliť.