Etika sa zaoberá spôsobmi správania a konania, ktoré určujú činnosť jednotlivcov v spoločnosti. Takisto sa usiluje nájsť odpovede na otázku ako má jednotlivec konať vo vzťahu k sebe, svojmu okoliu a iným ľuďom.
Sofisti ako prví podrobili etiku rozumovému skúmaniu. Tým otvorili možnosť zaoberať sa etikou vedecky a začleniť ju do filozofického systému. Sofisti tvrdili, že neexistuje žiadna absolútna pravda ale len pravda relatívna, ktorá je veľmi subjektívna vzhľadom na jednotlivca. Dokumentuje to výrok Prótagora z Abdéry, ktorý povedal: „Človek je mierou všetkých vecí, jestvujúcich, že sú a nejestvujúcich, že nie sú.“ Preto sofisti v etike neuznávali žiadne všeobecné, objektívne záväzné právo ale právo silnejšieho. V otázke pravdy teda u sofistov nešlo o to kto pravdu má, ale o to komu je za pravdu dané. Tento princíp sofisti uplatňovali najmä vo svojom učení rétoriky, ktoré ich preslávilo. V otázke etiky sa sofisti zaoberali aj pojmom cnosť. Za cnosť považujú zbehlosť človeka v hocičom nehľadiac na to či je to správne alebo nie. Toto ich presvedčenie pramení z už spomínaného názoru, že človek je mierou všetkého.
Hoci už u sofistov sú náznaky etiky za jej otca považujeme Sokrata. Vo svojej etike sa Sokrates zameral najmä na konanie dobra. Podľa neho rovnako Jaso je nemožné konať to, čo je dobré, ak to nepoznáme, tak je nemožné to nekonať ak to poznáme. Z toho vyplýva, že Sokrates považoval poznanie dobra za postačujúcu podmienku na jeho konanie. Táto teória sa nazýva morálny intelektualizmus. Sokrates chcel ľudí odkrývaním nevedomosti privádzať k sebaskúmaniu a ponoreniu sa do seba, pretože ak budú ľudia návratom k sebe samým a uvažovaním o sebe privedení k poznaniu mravnej úbohosti a slepoty v ktorej žili, dospejú k hľadaniu a túžbe po mravnom ideále. Sokrates vo svojom učení definoval aj pojem cnosť. Podľa neho je to také poznanie a činnosť človeka, ktoré ho kvalifikuje ako človeka. Pojem človek Sokrates definuje ako dušu, ktorá je vedomým ja človeka a ktorá je podmetom všetkých jeho činností.
Platón, Soratov žiak, ne neho v mnohom nadviazal no v jeho učení nachádzame mnoho nových myšlienok. Platónovu etiku môžeme rozdeliť na dve časti. Individuálna etika, sa zameriava na človeka ako na jednotlivca, Človeka Platón chápe ako dočasné spojenie nesmrteľnej duše so smrteľným telom. Samotná duša má tri časti: rozumovú, impulzívnu a zmyslovú. Rozumová časť má svoje sídlo v hlave, impulzívna časť v hrudníku a zmyslová časť v podbrušku.