Spomedzi tých, čo sú presvedčení, že prestanú existovať, si niektorí myslia, že je to hrozný fakt, iní nie. Nikto si nedokáže predstaviť svoju vlastnú neexistenciu, a preto nemôžeme reálne veriť, že našou smrťou sa skončí aj naše jestvovanie. Otázka života a smrti súvisí s problémom vzťahu mysle a tela. Ak je pravdou to, že každá osoba pozostáva z duše a tela, môžeme pochopiť to, ako je možný život po smrti. Duša bude schopná žiť sama zo seba a mať mentálny život bez pomoci tela; keď telo zomrie, namiesto toho, aby tiež zanikla, môže ho opustiť. Nebude schopná mať tie druhy mentálneho života, konania a zmyslového vnímania, ktoré sú podmienené jej spojením s telom (pokiaľ nebude spojená s novým telom), môže však mať iný vnútorný život, súvisiaci s iným príčinami a vplyvmi – napríklad môže priamo komunikovať s inými dušami. Keď človek myslí na svoju vlastnú smrť, potom fakt, že sa skončia všetky dobré veci v živote, je určite dôvodom na ľútosť. No pravdepodobne to nie je všetko. Väčšina ľudí chce, aby toho, z čoho sa môžu tešiť bolo viac, no pre niektorých vyhliadka na neexistenciu je odstrašujúca takým spôsobom, ktorý nie je adekvátne vysvetlený. Ťažké je akceptovať myšlienku, že svet pôjde ďalej aj bez nás a my sa staneme ničím. Nie je jasné, prečo. Všetci akceptujeme fakt, že čas existoval i predtým, než sme sa narodili, keď nás nebolo – tak prečo máme byť takí znepokojení vyhliadkou na neexistenciu po našej smrti. Z istých dôvodov to však nepociťujeme ako to isté. Perspektíva neexistencie je, aspoň pre mnohých ľudí, strašidelná takým spôsobom, akým minulá neexistencia nemôže byť. Existujú rozličné spôsoby, ako život môže mať väčší zmysel. Človek môže byť súčasťou politického alebo sociálneho hnutia, ktoré zmenilo svet k lepšiemu na prospech budúcich generácií. Môže pomôcť zabezpečiť dobrý život svojim vlastným deťom a ich potomkom. Alebo môže myslieť, že jeho život nadobudne zmysel v náboženskom kontexte, takže ten život na Zemi bol len prípravou na večnosť v priamom kontexte s Bohom. Ak život má zmysel ako časť niečoho väčšieho, je možné pýtať sa na to väčšie, pýtať sa v čom je zmysel toho väčšieho. Buď existuje odpoveď odkazujúca na niečo väčšie, alebo neexistuje. Ak existuje jednoducho zopakujeme otázku. Ak neexistuje, naše hľadanie zmyslu skončilo objavením niečoho, čo nemá zmysel. Ak je táto absencia zmyslu akceptovateľná na niečo väčšie, čoho časťou je náš život, prečo by nebola akceptovateľná na náš život ako celok. Prečo náš život nie je v poriadku, ak nemá zmysel.