A ak nie je akceptovateľný tam, prečo má byť akceptovateľný ako súčasť väčšieho kontextu. Prečo nesmieme pokračovať v kladení otázky: „V čom je zmysel toho všetkého?“ (ľudských dejín, striedania generácií alebo niečoho iného.). Aj keby bol život ako celok bez zmyslu, niet sa čím znepokojovať. Stačí, že to zistíme, a môžeme žiť ďalej ako predtým. Trik spočíva v tom, pozerať sa na to, čo je pred nami, a dovoliť zdôvodneniam, aby dospeli ku koncu vo vnútri nášho života a vo vnútri života iných, s ktorými sme spätí. Keď sa sama seba pýtam „V čom je však zmysel byť vôbec nažive?“, treba si odpovedať takto: „Niet v tom žiadneho zmyslu. Nevadilo by, keby som neexistovala, alebo keby som sa nestarala o nič. Ja však žijem. A to je všetko.“
Niekto bude považovať tento postoj za úplne uspokojujúci. Niekoho to bude trápiť, i keď sa tomu nemôže vyhnúť. Časťou problému je, že niektorí ľudia majú nevyliečiteľný sklon brať samých seba príliš vážne. Chcú, aby na nich záležalo „zvonka“. Ak sa životy ako celok zdajú byť nezmyselné, potom je časť ľudí nespokojná; tá časť, ktorá sa vždy pozerá na seba, na to čo robíme. Veľa ľudských snažení, predovšetkým tých v službách vážnych ambícií, v ktorých ide nielen o pohodlie a prežitie, získava časť energie z pocitu dôležitosti – z pocitu, že to, čo robia, nie je dôležité len pre nich, ale je to dôležité vo väčšom meradle. Ak sa tohto zrieknu, hrozí im, že stratia vietor z plachiet. Ak život nie je to ozajstné, to vážne, a na jeho konci vidia len hrob, tak je vari trochu smiešne, keď sa budú tváriť tak dôležito. Na druhej strane, ak už nedokážu sami seba brať vážne, bolo by azda lepšie, keby sa vyrovnali s tým, že sú smiešni. Život môže byť nielen nezmyselný, ale aj absurdný.