Má ľudský život zmysel?

Už nie raz mi prišla na um myšlienka, že na ničom vlastne nezáleží, pretože o 50-60 rokov tu už nebudem. Sama seba sa pýtam, prečo som sa vlastne narodila, keď raz aj tak zomriem? Má môj život vôbec zmysel?
Život je akýmsi druhom pretekov – zápasíme v ňom o dosiahnutie našich cieľov, o to, aby sme z našich životov niečo urobili, no má to zmysel len vtedy, ak to, čo sme dosiahli, bude trvalé. A bude to vôbec trvalé? Nebude. Aj keď vytvorím veľké literárne dielo, ktoré budú ľudia čítať aj o tisíc rokov, môže sa stať, že slnečná sústava vychladne, Zem zanikne a všetky stopy môjho úsilia zmiznú. V žiadnom prípade sa nedá dúfať ani len v zlomok nekonečnosti tohto druhu. Ak vôbec existuje nejaký zmysel, ku ktorému sa má smerovať, treba ho nájsť v rámci našich vlastných životov. Prečo je v tom nejaký problém? Je možné predsa vysvetliť zmysel väčšiny vecí, ktoré robím. Pracujem, aby som zarobila peniaze a mohla podporovať sama seba a svoju rodinu. Stravujem sa, pretože som hladná, spím, pretože som unavená, prechádzam sa alebo telefonujem s priateľom, lebo sa mi to páči, čítam noviny, aby som sa dozvedela, čo sa deje doma a vo svete. Ak by som niečo z tohto nerobila, cítila by som sa biedne. Takže v čom je problém ?
Problém je v tom, že i keď existujú zdôvodnenia a vysvetlenia väčšiny vecí, veľkých i malých, ktoré v živote robíme, ani jedno z nich nevysvetľuje, o čo ide v našom živote ako celku – celku, ktorého časťami sú tieto aktivity, úspechy a neúspechy, snahy a sklamania. Keď o celej veci premýšľam, zdá sa, že niet dôvodu, prečo to robiť. Ak sa na to pozriem zvonka, ani by nevadilo, keby som neexistovala. A po zaniknutí mojej existencie by vôbec nezáležalo na tom, že som niekedy existovala. Pravda, na mojej existencii záleží iným ľuďom – mojim rodičom, priateľovi a známym, ktorí sa o mňa zaujímajú. Ak to však vezmeme ako celok, ani ich životy nemajú zmysel, takže koniec koncov nezáleží na tom, že im záleží na mne. Ktokoľvek existuje má isté potreby a záujmy, vďaka ktorým mu v rámci jeho života záleží na istých veciach a ľuďoch. Lenže nezáleží na celej veci. Záleží však na tom, že na tom nezáleží?
Každý zomrie. Rozchádzame sa však v názore, čo je to smrť. Niektorí ľudia veria, že budú žiť i po smrti svojich tiel a pôjdu do neba alebo do pekla, či niekam inam, stanú sa duchmi, alebo sa vrátia na Zem v inom tele, dokonca ani nie ako ľudské bytosti. Iní sú presvedčení, že prestanú existovať, že naše „ja“ zomiera spolu s telom.

Spomedzi tých, čo sú presvedčení, že prestanú existovať, si niektorí myslia, že je to hrozný fakt, iní nie. Nikto si nedokáže predstaviť svoju vlastnú neexistenciu, a preto nemôžeme reálne veriť, že našou smrťou sa skončí aj naše jestvovanie. Otázka života a smrti súvisí s problémom vzťahu mysle a tela. Ak je pravdou to, že každá osoba pozostáva z duše a tela, môžeme pochopiť to, ako je možný život po smrti. Duša bude schopná žiť sama zo seba a mať mentálny život bez pomoci tela; keď telo zomrie, namiesto toho, aby tiež zanikla, môže ho opustiť. Nebude schopná mať tie druhy mentálneho života, konania a zmyslového vnímania, ktoré sú podmienené jej spojením s telom (pokiaľ nebude spojená s novým telom), môže však mať iný vnútorný život, súvisiaci s iným príčinami a vplyvmi – napríklad môže priamo komunikovať s inými dušami. Keď človek myslí na svoju vlastnú smrť, potom fakt, že sa skončia všetky dobré veci v živote, je určite dôvodom na ľútosť. No pravdepodobne to nie je všetko. Väčšina ľudí chce, aby toho, z čoho sa môžu tešiť bolo viac, no pre niektorých vyhliadka na neexistenciu je odstrašujúca takým spôsobom, ktorý nie je adekvátne vysvetlený. Ťažké je akceptovať myšlienku, že svet pôjde ďalej aj bez nás a my sa staneme ničím. Nie je jasné, prečo. Všetci akceptujeme fakt, že čas existoval i predtým, než sme sa narodili, keď nás nebolo – tak prečo máme byť takí znepokojení vyhliadkou na neexistenciu po našej smrti. Z istých dôvodov to však nepociťujeme ako to isté. Perspektíva neexistencie je, aspoň pre mnohých ľudí, strašidelná takým spôsobom, akým minulá neexistencia nemôže byť. Existujú rozličné spôsoby, ako život môže mať väčší zmysel. Človek môže byť súčasťou politického alebo sociálneho hnutia, ktoré zmenilo svet k lepšiemu na prospech budúcich generácií. Môže pomôcť zabezpečiť dobrý život svojim vlastným deťom a ich potomkom. Alebo môže myslieť, že jeho život nadobudne zmysel v náboženskom kontexte, takže ten život na Zemi bol len prípravou na večnosť v priamom kontexte s Bohom. Ak život má zmysel ako časť niečoho väčšieho, je možné pýtať sa na to väčšie, pýtať sa v čom je zmysel toho väčšieho. Buď existuje odpoveď odkazujúca na niečo väčšie, alebo neexistuje. Ak existuje jednoducho zopakujeme otázku. Ak neexistuje, naše hľadanie zmyslu skončilo objavením niečoho, čo nemá zmysel. Ak je táto absencia zmyslu akceptovateľná na niečo väčšie, čoho časťou je náš život, prečo by nebola akceptovateľná na náš život ako celok. Prečo náš život nie je v poriadku, ak nemá zmysel.

A ak nie je akceptovateľný tam, prečo má byť akceptovateľný ako súčasť väčšieho kontextu. Prečo nesmieme pokračovať v kladení otázky: „V čom je zmysel toho všetkého?“ (ľudských dejín, striedania generácií alebo niečoho iného.). Aj keby bol život ako celok bez zmyslu, niet sa čím znepokojovať. Stačí, že to zistíme, a môžeme žiť ďalej ako predtým. Trik spočíva v tom, pozerať sa na to, čo je pred nami, a dovoliť zdôvodneniam, aby dospeli ku koncu vo vnútri nášho života a vo vnútri života iných, s ktorými sme spätí. Keď sa sama seba pýtam „V čom je však zmysel byť vôbec nažive?“, treba si odpovedať takto: „Niet v tom žiadneho zmyslu. Nevadilo by, keby som neexistovala, alebo keby som sa nestarala o nič. Ja však žijem. A to je všetko.“
Niekto bude považovať tento postoj za úplne uspokojujúci. Niekoho to bude trápiť, i keď sa tomu nemôže vyhnúť. Časťou problému je, že niektorí ľudia majú nevyliečiteľný sklon brať samých seba príliš vážne. Chcú, aby na nich záležalo „zvonka“. Ak sa životy ako celok zdajú byť nezmyselné, potom je časť ľudí nespokojná; tá časť, ktorá sa vždy pozerá na seba, na to čo robíme. Veľa ľudských snažení, predovšetkým tých v službách vážnych ambícií, v ktorých ide nielen o pohodlie a prežitie, získava časť energie z pocitu dôležitosti – z pocitu, že to, čo robia, nie je dôležité len pre nich, ale je to dôležité vo väčšom meradle. Ak sa tohto zrieknu, hrozí im, že stratia vietor z plachiet. Ak život nie je to ozajstné, to vážne, a na jeho konci vidia len hrob, tak je vari trochu smiešne, keď sa budú tváriť tak dôležito. Na druhej strane, ak už nedokážu sami seba brať vážne, bolo by azda lepšie, keby sa vyrovnali s tým, že sú smiešni. Život môže byť nielen nezmyselný, ale aj absurdný.