„Dobrým človekom sa nenazýva ten, kto má dobré poznávacie schopnosti, ale ten, kto má dobrú vôľu.“

Descartes:(16.-17. stor.): Človek má pochybovať nielen o tom, čo sa naučil v škole, z kníh, alebo stykom z ľuďmi, ale aj o tom, či tento svet, kt. nás obklopuje, skutočne existuje, alebo je len výmyslom a je vnímaný taký, aký je.Človek je často obeťou zmyslových klamov, má pochybovať aj o princípoch matematiky, pretože je možné, že náš ľudský rozum nedostačuje k poznaniu pravdy.

V hrubých dejinách filozofie človeka by sme museli uviesť takmer všetkých mysliteľov filozofie, pretože je to široká a hlboká oblasť od mýtu cez náboženstvá až po literatúru. A tak len stručne.
18. stor. – Kant, Herder
Kant: V zásade vyjadril jadro veci. Rozlýšil antropológiu na:
- fyziologickú: zaoberá sa tým, čo z človeka robí príroda
- pragmatickú: čo zo seba môže a má spraviť človek ako slobodne sa rozhodujúca bytosť
Herder: Porovnáva človeka so zvieratami. Všimol si, že človek za zvieraťom v mnohom zaostáva(silou, istotou svojich inštinktov), v porovnaní s ním je akousi „nedostatkovou bytosťou“. Je však zároveň povolaný k tomu, aby sa zo samého „jadra svojej nedostatočnosti“ urobil tým, čím byť má, k tomu je človeku daný rozum a sloboda. 19. stor. – Marx, Darwin: pretvorili obraz človeka
Marx: Vystúpil s názorom, že človek je svojou prirodzenosťou činná, jednajúca bytosť, kt. je nútená pracovať a to v spoločenskej spolupráci s inými, a že až touto prácou vytvára svoj „svet“ a nakoniec i sám seba. Darwin: Vo svojom celoživotnom diele(Pôvod človeka – prvýkrát vyšiel r. 1859) poukázal na genetickú súvislosť človeka s ríšou zvierat. Neskoršie ho doplnil S. Freud, kt. „animálny element“ v človeku odhalil aj v jeho pudovej štruktúre a nevedomom duševnom živote.

20. stor. – Scheler, Gehlen: temetické východisko – porovnanie človeka so zvieraťom
Max Scheler: Jeho východiskom je odstupňovanie psychických síl. Najnižší stupeň psychična tvorí nevedomé pocitové pudenie bez pôžitkov a predstáv(Freudov pojem „libida“), kt. pripisujeme už rastline. Druhou duševnou podstatou je inštinkt, vrodená a účelová reakcia(návyky a inteligencia). Ako duchovná bytosť človek nie je viazaný pudmi a okolím. Zviera počuje a vidí, ale nevie, že počuje a vidí. Sebavedomie dáva človeku schopnosť vôle, kt. presahuje okamžité vzruchy vyvolané pudmi a podnetmi z rôznych afektívnych stavov. Človek sa javí ako bytosť charakterizovaná protikladom ducha a života a zároveň je povolaná uskutočniť toto vzájomné preniknutie. Gehlen: Jednanie pokladá za centrálny problé človeka. Človek = jednajúca bytosť.