Zviera je vďaka svojim vrodeným a druhovo špecifickým inštinktom pevne zladené s určitým okolím. A človek je nedostatková bytosť, od narodenia len nepatrne vybavená zmyslovými schopnosťami a inštinktmi. Je to však kompenzované schopnosťou vnímať a učiť sa. Človek plánovitým a spoločenským jednaním premieňa prírodu tak, aby v nej mohol žiť. Príroda sa stáva ľudským výtvorom, teda „kultúrou“, preto je človek svojou podstatou živá bytosť, kt. vytvára kultúra, aby vôbec mohla žiť, a na druhej strane je touto kultúrou formovaný. Postupné usporiadanie ľuds. života(manželstvo, rodiny, vlastníctvo, právo, ekonomika, spoločenské rady...) sa môže zdať úpne „prirodzené, ale takmer nič nie je dané „prirodzene“, toto všetko sú inštitúcie(nomos – hovorili sofisti), ľudské výtvory, problematické a premenlivé. Akúkoľvek kultúru možno teda pokladať za akési „hniezdo“, kt. sa človek v prírode buduje, aby ju urobil pre seba obyvateľnou, pričom ju dopĺňa technika(S. Freud nazval človeka „Bohom protéz“).
Nová metafyzika: Človek v sebe spojuje celý systém vrstiev. Len keď si uvedomíme a zistíme, že ten istý systém vrstiev, aký je v človeku, existuje i v stavbe vonkajšieho sveta, len vtedy pochopíme podstatu človeka. Človeku neporozumieme, keď nepochopíme svet a bez človeka svet nepochopíme.