Základné filozofické názory na človeka – predstavitelia

grécky anthrópos=človek - filozofický smer antropológia – náuka o človeku

V mysleniach ranných fáz kultúry nebolo samozrejmé, že sa človek ako „súcno“ oddeľuje od zvierat a rastlín. Človek svoju existenciu chápe ako závislosť na vlastnej etnickej skupine. U Egypťanov a Grékov bolo slovo „človek“ vyhradené pre príslušníkov vlastného národa (ne- Grékov označovali dodnes zachovaným slovom „barbar“ – tí, ktorí namiesto ľudskej reči hovoria nezrozumiteľnou hatlamatinou). Začiatok 5. stor. p. n. l. možno vo vývoji antického myslenia sledovať postupné prekonávanie tohto „etnocentrizmu“ (jeho zvyky sú dodnes uchované v presvedčení mnohých národov vo vlastnej vyvolenosti). Vlastný prielom k poznaniu rovnosti všetkých ľudí uskutočnili až sofisti(aj keď Aristoteles ešte videl v otroctve čosi prirodzené). Sofisti odvrátili pohľad od prírody na človeka a predmetom sa stalo samé „myslenie“(kritizovali jeho podmienky, možnosti, hranice). Aristoteles: Človek sa svojimi telesnými funkciami a nižšími duševnými činnosťami radí k ostatným živým bytostiam. Avšak jednotlivé zmysly nás oboznamujú len o vlastnostiach vecí, ku kt. sa špeciálne vzťahujú.(oko – farby, ucho – zvuk). Spojenei dát, kt. poskytujú zmysly, jednotný obraz skutočnosti, je dielom zvláštneho zmyslu, kt. je nadradený ostatným tzv. „spoločného zmysla“. Aristoteles kladie jeho sídlo do srdca a tvrdí, že duch je nesmrteľný a nezyniká s telom. Rímski stoikovia a kresťania otvorili cestu presvedčeniu, že všetci ľudia sú si v zásade rovní a mali by mať rovnaké práva (čo je presvedčenie, kt. sa ani v 21. stor. nepodarilo v spoločnosti uskutočniť). Podľa kresťanstva sú si ľudia rovní(sú deti Boha a bratia a sestry Krista). Na tomto svete sa podľa božieho plánu jedinečne a neodvolateľne odohráva len rozhodnutie(naopak od stoikov: zmysel ľudského života nájdeme na tomto svete). Neexistujú(ako podľa antickej filozofie) bezpočetné svety v striedaní vzniku a zániku, ani (ako podľa Indov) stála nové pozemské stelesnenia duše. Od Stoikov pochádza slovo „humanitas“ = základ dnešného „humanita“. Tomáš Akvinský: (1225-1274): Ľudská duša je predmetom lásky a citov. Je to formujúci princíp, kt. tvorí základ všetkých javov života. Dáva prednosť rozumu pred vôľou(nadväzuje na Aristotela). Je empirik: všetok materiál nášho poznania pochádza zo zmyslov. Je to čistý materiál, a činný rozum tento materiál ďalej utvára.

„Dobrým človekom sa nenazýva ten, kto má dobré poznávacie schopnosti, ale ten, kto má dobrú vôľu.“

Descartes:(16.-17. stor.): Človek má pochybovať nielen o tom, čo sa naučil v škole, z kníh, alebo stykom z ľuďmi, ale aj o tom, či tento svet, kt. nás obklopuje, skutočne existuje, alebo je len výmyslom a je vnímaný taký, aký je.Človek je často obeťou zmyslových klamov, má pochybovať aj o princípoch matematiky, pretože je možné, že náš ľudský rozum nedostačuje k poznaniu pravdy.

V hrubých dejinách filozofie človeka by sme museli uviesť takmer všetkých mysliteľov filozofie, pretože je to široká a hlboká oblasť od mýtu cez náboženstvá až po literatúru. A tak len stručne.
18. stor. – Kant, Herder
Kant: V zásade vyjadril jadro veci. Rozlýšil antropológiu na:
- fyziologickú: zaoberá sa tým, čo z človeka robí príroda
- pragmatickú: čo zo seba môže a má spraviť človek ako slobodne sa rozhodujúca bytosť
Herder: Porovnáva človeka so zvieratami. Všimol si, že človek za zvieraťom v mnohom zaostáva(silou, istotou svojich inštinktov), v porovnaní s ním je akousi „nedostatkovou bytosťou“. Je však zároveň povolaný k tomu, aby sa zo samého „jadra svojej nedostatočnosti“ urobil tým, čím byť má, k tomu je človeku daný rozum a sloboda. 19. stor. – Marx, Darwin: pretvorili obraz človeka
Marx: Vystúpil s názorom, že človek je svojou prirodzenosťou činná, jednajúca bytosť, kt. je nútená pracovať a to v spoločenskej spolupráci s inými, a že až touto prácou vytvára svoj „svet“ a nakoniec i sám seba. Darwin: Vo svojom celoživotnom diele(Pôvod človeka – prvýkrát vyšiel r. 1859) poukázal na genetickú súvislosť človeka s ríšou zvierat. Neskoršie ho doplnil S. Freud, kt. „animálny element“ v človeku odhalil aj v jeho pudovej štruktúre a nevedomom duševnom živote.

20. stor. – Scheler, Gehlen: temetické východisko – porovnanie človeka so zvieraťom
Max Scheler: Jeho východiskom je odstupňovanie psychických síl. Najnižší stupeň psychična tvorí nevedomé pocitové pudenie bez pôžitkov a predstáv(Freudov pojem „libida“), kt. pripisujeme už rastline. Druhou duševnou podstatou je inštinkt, vrodená a účelová reakcia(návyky a inteligencia). Ako duchovná bytosť človek nie je viazaný pudmi a okolím. Zviera počuje a vidí, ale nevie, že počuje a vidí. Sebavedomie dáva človeku schopnosť vôle, kt. presahuje okamžité vzruchy vyvolané pudmi a podnetmi z rôznych afektívnych stavov. Človek sa javí ako bytosť charakterizovaná protikladom ducha a života a zároveň je povolaná uskutočniť toto vzájomné preniknutie. Gehlen: Jednanie pokladá za centrálny problé človeka. Človek = jednajúca bytosť.

Zviera je vďaka svojim vrodeným a druhovo špecifickým inštinktom pevne zladené s určitým okolím. A človek je nedostatková bytosť, od narodenia len nepatrne vybavená zmyslovými schopnosťami a inštinktmi. Je to však kompenzované schopnosťou vnímať a učiť sa. Človek plánovitým a spoločenským jednaním premieňa prírodu tak, aby v nej mohol žiť. Príroda sa stáva ľudským výtvorom, teda „kultúrou“, preto je človek svojou podstatou živá bytosť, kt. vytvára kultúra, aby vôbec mohla žiť, a na druhej strane je touto kultúrou formovaný. Postupné usporiadanie ľuds. života(manželstvo, rodiny, vlastníctvo, právo, ekonomika, spoločenské rady...) sa môže zdať úpne „prirodzené, ale takmer nič nie je dané „prirodzene“, toto všetko sú inštitúcie(nomos – hovorili sofisti), ľudské výtvory, problematické a premenlivé. Akúkoľvek kultúru možno teda pokladať za akési „hniezdo“, kt. sa človek v prírode buduje, aby ju urobil pre seba obyvateľnou, pričom ju dopĺňa technika(S. Freud nazval človeka „Bohom protéz“).
Nová metafyzika: Človek v sebe spojuje celý systém vrstiev. Len keď si uvedomíme a zistíme, že ten istý systém vrstiev, aký je v človeku, existuje i v stavbe vonkajšieho sveta, len vtedy pochopíme podstatu človeka. Človeku neporozumieme, keď nepochopíme svet a bez človeka svet nepochopíme.