grécky anthrópos=človek - filozofický smer antropológia – náuka o človeku

V mysleniach ranných fáz kultúry nebolo samozrejmé, že sa človek ako „súcno“ oddeľuje od zvierat a rastlín. Človek svoju existenciu chápe ako závislosť na vlastnej etnickej skupine. U Egypťanov a Grékov bolo slovo „človek“ vyhradené pre príslušníkov vlastného národa (ne- Grékov označovali dodnes zachovaným slovom „barbar“ – tí, ktorí namiesto ľudskej reči hovoria nezrozumiteľnou hatlamatinou). Začiatok 5. stor. p. n. l. možno vo vývoji antického myslenia sledovať postupné prekonávanie tohto „etnocentrizmu“ (jeho zvyky sú dodnes uchované v presvedčení mnohých národov vo vlastnej vyvolenosti). Vlastný prielom k poznaniu rovnosti všetkých ľudí uskutočnili až sofisti(aj keď Aristoteles ešte videl v otroctve čosi prirodzené). Sofisti odvrátili pohľad od prírody na človeka a predmetom sa stalo samé „myslenie“(kritizovali jeho podmienky, možnosti, hranice). Aristoteles: Človek sa svojimi telesnými funkciami a nižšími duševnými činnosťami radí k ostatným živým bytostiam. Avšak jednotlivé zmysly nás oboznamujú len o vlastnostiach vecí, ku kt. sa špeciálne vzťahujú.(oko – farby, ucho – zvuk). Spojenei dát, kt. poskytujú zmysly, jednotný obraz skutočnosti, je dielom zvláštneho zmyslu, kt. je nadradený ostatným tzv. „spoločného zmysla“. Aristoteles kladie jeho sídlo do srdca a tvrdí, že duch je nesmrteľný a nezyniká s telom. Rímski stoikovia a kresťania otvorili cestu presvedčeniu, že všetci ľudia sú si v zásade rovní a mali by mať rovnaké práva (čo je presvedčenie, kt. sa ani v 21. stor. nepodarilo v spoločnosti uskutočniť). Podľa kresťanstva sú si ľudia rovní(sú deti Boha a bratia a sestry Krista). Na tomto svete sa podľa božieho plánu jedinečne a neodvolateľne odohráva len rozhodnutie(naopak od stoikov: zmysel ľudského života nájdeme na tomto svete). Neexistujú(ako podľa antickej filozofie) bezpočetné svety v striedaní vzniku a zániku, ani (ako podľa Indov) stála nové pozemské stelesnenia duše. Od Stoikov pochádza slovo „humanitas“ = základ dnešného „humanita“. Tomáš Akvinský: (1225-1274): Ľudská duša je predmetom lásky a citov. Je to formujúci princíp, kt. tvorí základ všetkých javov života. Dáva prednosť rozumu pred vôľou(nadväzuje na Aristotela). Je empirik: všetok materiál nášho poznania pochádza zo zmyslov. Je to čistý materiál, a činný rozum tento materiál ďalej utvára.