Estetika a jej význam v živote človeka

Estetika – je zmyslové vnímanie a je to tiež teórie krásy.
Prvý krát uplatnil tento termín nem.filozof A. G.Baumgarten v práci filozofické úvahy. Svojim predmentom zasahuje estetika do mnohých ďalších vedeckých disciplín. Nezaobíjde sa bez poznatkov psychológie, sociológie, dejín umenia atd.
Dejiny
1. Antická estetika
- ucelenejšiu podobu dostala v otrokárskej spoločnosti starovekého Grécka
- antický myslitelia skúmali krásno ako objav slastnosť kozmu, pokladali ju za stelesnenie poriadku, harmónie a symetrie častí
2. Estetika stredoveku
- popredným teoretikom umenia a estetiky bol Augustínus Aurélius,podľa neho bol väčšnou, nadprirodzenou a absolútnou krásnou boh, zdroj uspokojenia umeleckými dielami nie je v samotnom umení, ale v božských ídeách, ktoré dosahuje, forma umenia musí byť prispôsobená cirkevným myšlienkam
- Tomáš Akvinský = podstatu krásy je možné poznať len rozumom, ale jej rôznorodé prejavy je možné poznať zmyslami
3. Estetika renesancie a klasicizmu
- vyskytujú sa prvky materializmu
- rozvíja sa najmä v Taliansku a ďalej sa šíri do Nemecka, Francúzka a Anglicka
- typické je realistické zameranie, spojené s umeleckou praxou a prírodnými vedami
- v dielach sa riešia konkrétne otázky ....... diania, estetika je spájaná so skutočným svetom
- predstavitelia: Da Vinci, Duzes
4. Osvietenská estetika 18.stor. v Nemecku
- Baumgarten = cit je poznaním, ktorý sa odlišuje od poznania rozumového nejasnosťou a zmätenosťou
- Človek má podľa Baumgartena dva druhy poznania:
a) Logické – jeho cieľom je pravda
b) Citové – jeho cieľom je krása
- základy rozumového poznania skúma logika a základy citového poznania skúma estetika
- predst: G.E.Lessino – umenie by malo vychádzať v duchu revolučného humanizmu
5. Nemecká klasická idealistická estetika koncom 18.stor. a prvej polovice 19.stor.
- preds: Hegel, Goethe, Shopenhauser, Scheling, Kant
- v ýznamné sú myšlienky Kanta – jeho estetika má prevažne abstraktný charakter, charakteristickým znakom je oddelenie krásneho, dobrého a užitočného, krásno skúma z hľadiska kvality a kvantity, svoju pozornosť zameriava na podmienky vnímania, v ktorých sa predmet javí v človeku ako krásny
- základným pojmom je súdnosť, v styku so skutočnosťou človek pociťuje uspokojenie, ak jeho úsudok je zhodný s vnímaným objektom, a neuspokojenie ak je tomu naopak
- Hegel – estetika je veda o krásnom umení, krásno v umení ......vyššie ako krása v prírode
6. Vývoj estetiky na Slovensku v 19.

Storočí
- ovplyvnený Kantom a Hegelom
- zaoberali sa ňou príslušíci evanjelickej inteligencie
- Šafárik, Kollár, Kuzmány, Štúr – ich názory mali idealistický základ a boli plné vlastenectva myšlienkami o slovanskej vzájomnosti
7. Základné tendencie vo vývoji estetiky 20.storočia
- charakteristická je dvojčlennosť: - v krajinách socialistickej orientácie existuje marxistická estetika ( estetické javy boli vysvetľované materialisticky – inak vnímal krásno feudál a inak nevoľník, umenie sa považuje za historicky premenlivý spoločenský poriadok) – v západnom svete sa estetika rozvíjala na základe plurality .............(.........- estetika, ktorá vychádza z učenia Akvinského - nad ..... je oblasť rastlinnej a živočíšnej ríše, v ktorej najvyššie miesto patrí človeku, najvyššie a najdokonalejšie dobro a krásno je boh. Personalistiká estetika (personalizmus) – stavia do centra svojho výkladu osobnosť ( personu). Existencionalizmus – učenie o bytí, bytie má 2 formy: „bytie o seba“ a „bytie pre seba“ – tieto dva pojmy stoja proti sebe v absolútnom protiklade. Camus si kladie otázky „či stojí za to žiť“, stelesnil nezmyselnosť ľudskej existencie, život je márny, pretože na jeho konci je vždy rovnaký údel = smrť. Sémantická filozofia umenia – patrí sem pragmatizmus, neorealizmus, neokantovstvo, teória kultúry francúzskej školy – je súčasťou tzv. kritickej teórie spoločnosti, stavia sa kriticky voči kultúre a individuálnej spoločnosti. Kultúra je výsledkom stretnutia pudu a smrti. Ľudskú dušu osudovo ovláda snaha o rozkoš a sklon k agresii s princípom reality. Človek musí krotiť svoje túžby a potláčať ich.
Pôvod a rozvoj estetickej činnosti
- jedna z možných definícii hovorí o estetike ako o vede o povahe, príčinách, zákonitostiach a význame estetických javov ako výsledkov estetického a umeleckého osvojovania prírody, spoločnosti a človeka samého.
- Je vedou o estetične – taká vlastnosť veci a javov, ktorá vyvoláva v človeku zvláštny povznášajúci pocit, alebo naopak deprimujúci. Kde môžeme „estetično“ hladať?:
1. neexistuje nikde mimo vnútorného sveta (duše) človeka – čo človek, to vlastný estetický svet
2. je prirodzenou vlastnosťou všetkých predmetov a javov nášho sveta, ktorú človek vníma, ale nemôže meniť ani tvoriť
Estetické osvojenie – rozumieme zvláštny, špecifický spôsob spoznávania, uvedomovania si skutočnosti, ale aj jej hodnotenie, prežívanie a v konečnom dôsledku i jej pretváranie, alebo vytváranie novej skutočnosti
- uskutočňuje sa vždy v nových estetických situáciách. Patria medzi ne estetický objekt, estetické vlastnosti objektu, subjekt a funkcia.
Človek ako estetický subjekt
Estetickým objektom môže byť niečo hmotné ale môže byť aj niečo abstraktné (myšlienka, čin). Protipólom estetického objektu je estetický subjekt, ktorým je vždy konkrétny človek v konkrétnej estetickej či v životnej situácii. Jendotu estetiky a životnej situácie je nutné zdôrazniť. Podmieňuje uplatňuje estetických dispozícii subjektu. Týmito dispozíciami rozumieme predpoklady, či schopnosti človeka pre estetickú činnosť.

Sú to všeobecné dispozície (inteligencia, pamäť, temperament, charakter, vzdelanie), ktoré neskúžia iba k estetickému účelu, ale podieľajú sa na ňom rovnako špecifické dispozície. Opierajú sa o zmyslovú zložku (sluch, zrak, čuch, hmat) emocionálnu zložku (cit, záľuba) a fantazíjnú zložku ľudskej.