Vzťah všeobecnej etickej teórie a profesijnej etiky

Etika(gr. éthos- zvyk, obyčaj, mrav)filozofická disciplína, jej objektom skúmania je morálka. Jedna z najstarších teoretických disciplín, kt. vznikla ako súčasť filozofie v období formovania otrokárskej spoločnosti.
Etika je teoreticky povolaná riešiť tie praktické morálne problémy, kt. sa vynárajú pred človekom v živote(ako sa má jednať, čo sa má pokladať za dobré a čo za zlé). Postupne sa v etike začali rozlišovať dva druhy problémov – problematika toho, ako má človek jednať a vlastné teoretické otázky o pôvode a podstate morálky. Vo všeobecnosti bolo toto rozdelenie historicky odôvodnené. V súčasnej buržoáznej etike sa však dovádza do úplného protikladu oddelenie teoretických a praktických úloh etiky, do protikladu medzi metaetickou a normatívnou etikou, pravdou a mravnosťou, morálkou a vedou.
Morálne princípy nestanovujú filozofovia, ale sa vytvárajú v procese spoločenskej praxe ľudí.Odráža sa v nich životná skúsenosť mnohých polkolení. Etika zovšeobecňuje a systematizuje tieto princípy, vysvetľuje ich obsah.
Vo filotofickej literatúre sa často svojvoľne používajú termíny „etika“ a „profesijná etika“. Je známe, že morálka zahrňuje v sebe etiku, ako aj teóriu morálky, ale aj kódexy mravného správania, vypracované v súlade so záujmami istej triedy alebo sociálnej skupiny. Hovoríme o etike ako o učení o mravnosti, o jej pôvode a vývine, o jej princípoch a normách, o úlohách týchto princípov a noriem v spoločenskom a osobnom živote človeka.
Terminologické spojenie profesijná etika sa utvorilo ako protiklad mravných hodnôt, kt. sú v ľudských vzťahoch, charakteristických pre predstaviteľov tej, alebo onej profesije, oficiálnej morálky spoločnosti. Spôsoby správania sa ľudí odrážajú reálne existujúce vzťahy členov spoločnosti medzi sebou, jednej skupiny ľudí s inými skupinami a vzťahy každého jednotlivca, ako aj jednotlivých skupín k ich spoločenským záujmom, preto vo vedeckej literatúre a v živote stretávame pojmy stranícka etika, súdnická etika, lekárska etika, pedagogická etika, športová etika, etika vedca, vojenská etika, divadelná etika...
Keď hovoríme o týchto, alebo o iných druhoch profesijnej etiky, rozumieme tým predovšetkým to, akým spôsobom sa prejavuje podmienenosť sociálnych úloh každej profesie v praxi mravných vzťahov. Pre každú profesiu mimoriadny význam nadobúdajú špecifické osobnosti prejavu morálnych noriem. Napr.

pre lekárov je pozorný, citlivý vzťah k chorým, pre hercov úcta diváka, sústavné osobné sebazdokonaľovanie, pre pedagógov osobný príklad, láska k deťom, náročnosť na ne, vedomie zodpovednosti pred spoločnosťou za vzdelanie a výchovu dorastajúceho pokolenia – bezvýhradná oddanosť vede a vedeckej pravde, atď.
Utvárajúce sa normy toho-ktorého druhu profesijnej etiky určujú aj zvláštnosti mravných vzťahov každého profesionálneho kolektívu a jednotlivej osobnosti.
Vznik profesijnej etiky bol podmienený spoločenským rozdelením práce, vznikom rozličných druhov činností. Sféra výrobnej a mimovýrobnej činnosti utvára široké možnosti morálnych hodnotení a každý človek, kt. sa nachádza v dajakom výrobnom kolektíve, poznáva z vlastnej skúsenosti spoločenskú mienku, kt. vystupuje ako regulátor správania.
Nevyhnutnosť v reálnem živote regulovať vzájomné vzťahy ľudí v kolektívoch predstaviteľov tejto, alebo onej profesie, utvárala aj upravovala isté počiatky profesijnej etiky. Najmä v praxi vzájomných vzťahov ľudí, rozdelených profosionálnymi priehradkami, z čoho sa skladali profesionálne „kódaxy morálky“. Tento jav možno pozorovať aj dnes, hoci v trochu pozmenenej podobe, pretože sa postupne čoraz viac likviduje uzavretosť rôznych profesií. Treba rátať s tým, že prenikanie vedeckých etických teórií, ich osvojenie masami privádza k vážnym zmenám v každodennom vedomí, pretvára chápanie profesijnych etických požiadaviek.