Jej tajomstvo sa neodhaľuje pohľadom na nadprirodzený druhý svet, ale iba prostredníctvom analyzujúceho zraku matematika.

Naturfilozof, ktorý sa stal prírodovedcom, hľadá odteraz zákon, a nie substanciálny základ všetkého súcna. Príroda sa stáva predmetoma ak chceme o ňom niečo vedieť, musíme sa ho usilovať ovládnuť. Kto pozná zákon,k ktorý ako mimočasové všeobecno určuje všetko jednotlivé, je schopný predvídať, čo sa stane, môže plánovať a aj zasahovať. Príroda, súhrný pojem všetkého, čo sme nevytvorili, sa stáva objektom našej vôle k moci. V pohľade vedy sa nám príroda javí ako dokonalé súkolie, ktorého fungovanie musíme pochopiť, lebo nám to prináša úžitok. Proti takémuto chápaniu s aozývajú hlasy z viacerých strán. Kant upozorňuje, že príroda nie je nijaký mechanický útvar, iba my ju ako takú skúmame. Schelling a Hegel vystupujú proti jednostrannosti matematického ducha, ktorému podriaďujeme prírodu v úsilí, aby náš zákon bol aj jej zákonom; oproti tomu tvrdia, že príroda má vlastnú duchovnú skutočnosť, ktorej súčasťou sme aj my. Naše storočie, zdá sa, potvrdilo názory filozofov minulosti. Teórie relativity a kvantová mechanika ukázali, že naša doterajšia istota pozorovateľského odstupu od "„rírody ako predmetu"“je ilúzia. To, čo na prírode objavujeme, obsahuje vždy aj nás samých, naše subjektívne formy a spôsoby nazerania. Príroda „odpovedá“ na naše otázky len na takej úrovni a takým spôsobom, na akej úrovni a akým spôsobom jej tieto otázky kladieme. Po viac ako dvoch tisícročiach dejín myslenia vieme síce o prírode povedať nekonečne mnoho, lenže čo je príroda sama o sebe, to vieme presne tak málo ako predtým. Isté je len, že jej pojem označuje to , čo sme nevytvorili, čo sme neurobili my sami. A tak sa na prírodu odvolávame vždy vtedy, keď pochybujeme o našom vlastnom konaní. Na dobro samej prírody ako miesto jednoty a zmierenia sa odvolávame predovšetkým vtedy, ak pociťujeme a prežívame našu spoločnosť a kultúru ako úpadok a regres.