Základné filozofické názory na prírodu, jej vývoj a význam

Pojmom prírody, „fyzis“ označovali filozofi pred Platónom pravú predstavu všetkého bytia. V protiklade k tomu, čo pramení len z našej mienky, z našej predstavy, znamenala pre nich prírodato, čo je skutočné a čo nezávisle od nás určuje všetko súcno.
Na rozdiel od toho obrazu vlastnej a autentickej pravdy prírody vysvetľuje Platón svoj mýtus o demiurgovi, ktorý stvoril svet, ale pritom sa musel riadiť ideami. Pravdivé a skutočné sú prvotné a pred všetkým ostatným existujúce idey, podľa ktorých jestvuje všetko jednotlivé a nadobúda svoj tvar.
Aristoteles sa v polemike s Platónom pýta, kde sa asi tieto idey dali nájsť. Prírodné, tvrdí Aristoteles, má svoju ideu, svoj účel v sebe samom, a nejestvuje nijaká osobitná ríša ideí. Všetko vznikanie a zanikanie v prírode, všetko vstávanie, zmena, pohyb vzniká z imanentnej, živej duše prírodného tela a na začiatku všetkého sa nachádza „nehybný hýbateľ“, mimočasový podnet, impulz všetkého bytia v čase.

Kresťanstvo sa usilovalo zahrnúť do svojiho obrazu sveta predchádzajúcu tradíciu. Absolútnym predpokladom kresťanskej interpretácie prírody je myšlienka Boha- stvoriteľa, ktorý na rozdiel od Platónovho demiurga stvoril prírodu a všetok život v nej iba sám zo seba. Príroda je božie dielo, všetky účely, ktoré v prírode jestvujú, sú prejavom božského kladenia účelov. Príroda ako božie dielo je dobrá, kazí ju len dedičný hriech človeka. Tento hriech spôsobuje, že konečný, prírodný svet je odkázaný na milosť a spásu Boha.
Zem sa tak vinou hriešneho človeka stáva slzavím údolím, z ktorého vyslobodzuje len smrť a druhý svet. Až v renesancii sa pojem prírody oslobodzuje z tejto fixácie na Boha- stvoriteľa a jeho kráľovstvo nebeské, ktorého jas presvecuje temnotu prostej prírody. Giordano Bruno zomrel roku 1600 na hranici inkvizície za svoje presvedčenie, že Boh neobýva nijaké nadprirodzené kráľovstvo, z ktorého by k nám prichádzala milosť a spása, ale Boh prebýva v prírode, v nekonečne mnohých prírodách.

Renesancia zdôrazňovala osobité právo prírody, v ktorej sa dá objaviť viac, než iba človekom znetvorený rukopis Boha. Boh ako stvoriteľ sa nenachádza nad tým, čo stvoril. Boh je v prírode, lenže sa nezjavuje bezprostredne, ale zašifrováva svoju podstatu v zákone. Nielen pokorní veriaci, ale každý, kto je schopný tento zákon poznať, chápe prírodu.

Jej tajomstvo sa neodhaľuje pohľadom na nadprirodzený druhý svet, ale iba prostredníctvom analyzujúceho zraku matematika.

Naturfilozof, ktorý sa stal prírodovedcom, hľadá odteraz zákon, a nie substanciálny základ všetkého súcna. Príroda sa stáva predmetoma ak chceme o ňom niečo vedieť, musíme sa ho usilovať ovládnuť. Kto pozná zákon,k ktorý ako mimočasové všeobecno určuje všetko jednotlivé, je schopný predvídať, čo sa stane, môže plánovať a aj zasahovať. Príroda, súhrný pojem všetkého, čo sme nevytvorili, sa stáva objektom našej vôle k moci. V pohľade vedy sa nám príroda javí ako dokonalé súkolie, ktorého fungovanie musíme pochopiť, lebo nám to prináša úžitok. Proti takémuto chápaniu s aozývajú hlasy z viacerých strán. Kant upozorňuje, že príroda nie je nijaký mechanický útvar, iba my ju ako takú skúmame. Schelling a Hegel vystupujú proti jednostrannosti matematického ducha, ktorému podriaďujeme prírodu v úsilí, aby náš zákon bol aj jej zákonom; oproti tomu tvrdia, že príroda má vlastnú duchovnú skutočnosť, ktorej súčasťou sme aj my. Naše storočie, zdá sa, potvrdilo názory filozofov minulosti. Teórie relativity a kvantová mechanika ukázali, že naša doterajšia istota pozorovateľského odstupu od "„rírody ako predmetu"“je ilúzia. To, čo na prírode objavujeme, obsahuje vždy aj nás samých, naše subjektívne formy a spôsoby nazerania. Príroda „odpovedá“ na naše otázky len na takej úrovni a takým spôsobom, na akej úrovni a akým spôsobom jej tieto otázky kladieme. Po viac ako dvoch tisícročiach dejín myslenia vieme síce o prírode povedať nekonečne mnoho, lenže čo je príroda sama o sebe, to vieme presne tak málo ako predtým. Isté je len, že jej pojem označuje to , čo sme nevytvorili, čo sme neurobili my sami. A tak sa na prírodu odvolávame vždy vtedy, keď pochybujeme o našom vlastnom konaní. Na dobro samej prírody ako miesto jednoty a zmierenia sa odvolávame predovšetkým vtedy, ak pociťujeme a prežívame našu spoločnosť a kultúru ako úpadok a regres.