Idea občianskej spoločnosti, založená na prorodzenom práve a rozume, na slobode a rovnosti občanov, slúžila v ďalšom období ako protipól jestvujúcich feudálnych pomerov. Tak sa idea spoločnosti dostala do pozície k jestvujúcemu (feudálnemu) štátu.

Víťazstvo Francúzskej revolúcie (1789), ktorá presadila občianske slobody, vzbudilo zdanie, že sa apoň prechodne obnovil súlad medzi šzátom a spoločnosťou (medzi pozitívnym a prirodzeným právom). Lenže bolo iba otázkou krátkeho času, aby sa ukázalo, že občiansko-demokratický štát nezahrňoval v sebe spoločnosť ako celok. Idea egalitárnej dekraticky usporiadanej spoločnosti oduševňovala revolúciu, no po stroskotaní revolúcie sa ukázalo, že rovnosť sa síce realizovala, ale len formálno-právne, a že len málo korešpondovala s rovnosťou v sociálnej skutočnosti.
Príčinu tohto neúspechu odkryl Hegel ako absenciu pochopenia rozdielu medzi spoločnosťou a štátom. Podľa jeho názoru predpoklad, že štát je iba „jednota rozličných osôb..., jednota, ktorú tvorí len to, čo majú navonok spoločné“, obsahuje nediferencované zjednodušenie. Hegel pokladá štát za samostatnú inštitúciu, ktorá je protikladná mnohosti individuálnych jednotlivých záujmov.

Marx premieňa a rozvíja Hegelovu kritiku v tom zmysle, že za príčinu spoločenského združovania pokladá hospodárske záujmy. Podľa Marxa sa forma zospoločenštenia riadi spôsobom výroby resp. výrobnými vzťahmi. Podľa tejto teórie vládne vždy tá spoločenská trieda, ktorej patria výrobné prostriedky: v antike vládli otrokári, v stredoveku vlastníci pozemkov, v novoveku to boli meštianski obchodníci a kupci, z ktorých sa vyvinula buržoázia, vlastníci strojov a zariadení, vládcovia nad „tovarom pracovná sila“.

Systémovo-teoretické koncepcie spoločnosti v 19. storočí vychádzajú z úsilia postihnúť a vysvetliť udalosti buržoáznej revolúcie a z toho odvodiť prognózy pre budúcnosť. Nadväzujúc na osvietenskú filozofiu dejín napísal Auguste Comte svoju Sociológiu. Formuloval v nej tzv. „zákon troch štádií“, podľa ktorého aj indivíduum, aj spoločnosť prechádza najprv teoretickým alebo fiktívnym štádiom, potom metafyzickým alebo abstraktným štádiom a nakoniec dospieva k vedeckému alebo pozitívnemu štádiu. Comte sa dnes pokladá za zakladateľa sociológie, aj keď je pravda, že sociológia sa ako vedná disciplína etablovala až v 20. storočí. Comte sa explicitne odvoláva na ľudskú prirodzenosť a na biológiu ako na kritériá pre vytvorenie spoločnosti. Aj keď jeho teória spoločnosti, ktorá sa orientuje na organické modely, našla v 20. storočí len malú odozvu, nadobudlo jeho dielo zásadný význam pre sociológiu ako pozitívnu vedu.