Základné filozofické názory na spoločnosť, predstavitelia

význam Ak sa pozrieme spetne na dejiny filozofie, zistíme, že uvažovanie o spoločenských záležitostiach úzko súvisí s možnosťou človeka spolurozhodovať o záležitostiach spoločnosti ako jej slobodný člen. Predpoklady pre politické spolurozhodovanie boli vytvorené v antických gréckych mestských štátoch. Politiku v nich určovalo spoločenstvo slobodných občanov. Úzke vzájomné prepojenie medzi pojmami zduženia občanov, štátu a spoločnosti
vo vtedajšej dobe sa prejavuja v tom, že napríklad Aristoteles medzi nimi nerozlišuje a používa všetky tieto pojmy v zmysle spoločenského a inštitucionálneho celku. Za predpoklad spoločenského a politického sebaurčenia pokladá Aristoteles nezávislosť od hospodárskej núdze: až keď má človek zabezpečené živobytie, môže sa venovať politike, teda tomu, aby sa usiloval uplatniť v praxi spoločensko-teoretické koncepcie.
Tieto spoločensko-teoretické koncepcie sa často odvolávajú na na ľudskú prirodzenosť. To, že ľudia navzájom potrebujú jeden druhého, že ich spája spoločenstvo záujmov, že sú navzájom odkázaní jeden na druhého, robí človeka spoločenskou bytosťou, „zoon politikom“. Kým Aristoteles pokladá blažený, mravný život za cieľ spoločenského zväzku, sofisti vycháduajú z toho, že iba vzájomný úžitok priviedol jednotlivcov k tomu, aby utvorili spoločnosť (v zmysle zmluvy). V úvahách stoikov o prirodzenom práve, ktoré vychádzajú z tradície Aristotelovho učenia, sa nastoľuje otázka, aká forma zospoločenštenia by najlepšie zodpovedala človeku a odpoveď sa hľadá v ľudskej prirodzenosti a v rozume. Vyzdvihuje sa požiadavka ríše rozumu, takej spoločnosti a takého štátu, ktorý prekonáva regionálne a štátne hranice v zmysle svetoobčianstva.

Pod vplyvom kresťanstva rozdeľuje Augustinus svet na pozemské spoločenstvo („civitas terrena“) a Božie spoločenstvo („civitas dei“). Podobne ako v prípade stoickej ideálnej spoločnosti, aj Augustinus kladie nebeskú alternatívu voči jestvujúcej spoločnosti. V tomto zmysle sa s pojmom spoločnosti – okrem jej prakticko-spoločenských komponentov – začínajú spájať aj utopické obsahy. Kým v stredoveku prevládal aristotelovský pojem spoločnosti, s nástupom novoveku sa opäť objavil taký pojem spoločnosti, ktorý vychádza s prirodzeno-právneho modelu zmluvy. Tým, že novovek prisúdil človeku právo na sebaurčenie, že ho pokladá
za slobodného člena spoločnosti rovných a slobodných ľudí, pozdvihol mestsko-buržoázne vzťahy na vzor ľudskej spoločnosti ako takej.

Idea občianskej spoločnosti, založená na prorodzenom práve a rozume, na slobode a rovnosti občanov, slúžila v ďalšom období ako protipól jestvujúcich feudálnych pomerov. Tak sa idea spoločnosti dostala do pozície k jestvujúcemu (feudálnemu) štátu.

Víťazstvo Francúzskej revolúcie (1789), ktorá presadila občianske slobody, vzbudilo zdanie, že sa apoň prechodne obnovil súlad medzi šzátom a spoločnosťou (medzi pozitívnym a prirodzeným právom). Lenže bolo iba otázkou krátkeho času, aby sa ukázalo, že občiansko-demokratický štát nezahrňoval v sebe spoločnosť ako celok. Idea egalitárnej dekraticky usporiadanej spoločnosti oduševňovala revolúciu, no po stroskotaní revolúcie sa ukázalo, že rovnosť sa síce realizovala, ale len formálno-právne, a že len málo korešpondovala s rovnosťou v sociálnej skutočnosti.
Príčinu tohto neúspechu odkryl Hegel ako absenciu pochopenia rozdielu medzi spoločnosťou a štátom. Podľa jeho názoru predpoklad, že štát je iba „jednota rozličných osôb..., jednota, ktorú tvorí len to, čo majú navonok spoločné“, obsahuje nediferencované zjednodušenie. Hegel pokladá štát za samostatnú inštitúciu, ktorá je protikladná mnohosti individuálnych jednotlivých záujmov.

Marx premieňa a rozvíja Hegelovu kritiku v tom zmysle, že za príčinu spoločenského združovania pokladá hospodárske záujmy. Podľa Marxa sa forma zospoločenštenia riadi spôsobom výroby resp. výrobnými vzťahmi. Podľa tejto teórie vládne vždy tá spoločenská trieda, ktorej patria výrobné prostriedky: v antike vládli otrokári, v stredoveku vlastníci pozemkov, v novoveku to boli meštianski obchodníci a kupci, z ktorých sa vyvinula buržoázia, vlastníci strojov a zariadení, vládcovia nad „tovarom pracovná sila“.

Systémovo-teoretické koncepcie spoločnosti v 19. storočí vychádzajú z úsilia postihnúť a vysvetliť udalosti buržoáznej revolúcie a z toho odvodiť prognózy pre budúcnosť. Nadväzujúc na osvietenskú filozofiu dejín napísal Auguste Comte svoju Sociológiu. Formuloval v nej tzv. „zákon troch štádií“, podľa ktorého aj indivíduum, aj spoločnosť prechádza najprv teoretickým alebo fiktívnym štádiom, potom metafyzickým alebo abstraktným štádiom a nakoniec dospieva k vedeckému alebo pozitívnemu štádiu. Comte sa dnes pokladá za zakladateľa sociológie, aj keď je pravda, že sociológia sa ako vedná disciplína etablovala až v 20. storočí. Comte sa explicitne odvoláva na ľudskú prirodzenosť a na biológiu ako na kritériá pre vytvorenie spoločnosti. Aj keď jeho teória spoločnosti, ktorá sa orientuje na organické modely, našla v 20. storočí len malú odozvu, nadobudlo jeho dielo zásadný význam pre sociológiu ako pozitívnu vedu.

Sociológia sa od svojho vzniku chápe ako sociálna empirická veda, prevažne ako deskriptívna a menej ako vysvetľujúca. Pre modernú sociológiu je charakteristická orientácia na dynamické funkcionálne modely, ktoré sa usilujú opísať takzvanú „interakciu“ medzi individuom a skupinou, medzi skupinou a spoločnosťou. V poslednom čase sa opäť objavujú systémovo-teoretické koncepcie, ktoré sa orientujú na biologicko-kybrnetické funkcionálne modely. V nich sa spoločnosť chápe ako regulovaný systém kolobehu sociálnych akcií, ktoré sú určované normami a schémami rolí. Jednotlivec sa potom rozplýva vo svojej funkcii ako nositeľ sociálnych rolí, alebo lepšie povedané zaniká vo svojich rolách. Vo všetkých týchto úvahách sa však kategoricky vylučuje otázka: prečo sa formuje spoločnosť a kam toto formovanie smeruje.