význam Ak sa pozrieme spetne na dejiny filozofie, zistíme, že uvažovanie o spoločenských záležitostiach úzko súvisí s možnosťou človeka spolurozhodovať o záležitostiach spoločnosti ako jej slobodný člen. Predpoklady pre politické spolurozhodovanie boli vytvorené v antických gréckych mestských štátoch. Politiku v nich určovalo spoločenstvo slobodných občanov. Úzke vzájomné prepojenie medzi pojmami zduženia občanov, štátu a spoločnosti
vo vtedajšej dobe sa prejavuja v tom, že napríklad Aristoteles medzi nimi nerozlišuje a používa všetky tieto pojmy v zmysle spoločenského a inštitucionálneho celku. Za predpoklad spoločenského a politického sebaurčenia pokladá Aristoteles nezávislosť od hospodárskej núdze: až keď má človek zabezpečené živobytie, môže sa venovať politike, teda tomu, aby sa usiloval uplatniť v praxi spoločensko-teoretické koncepcie.
Tieto spoločensko-teoretické koncepcie sa často odvolávajú na na ľudskú prirodzenosť. To, že ľudia navzájom potrebujú jeden druhého, že ich spája spoločenstvo záujmov, že sú navzájom odkázaní jeden na druhého, robí človeka spoločenskou bytosťou, „zoon politikom“. Kým Aristoteles pokladá blažený, mravný život za cieľ spoločenského zväzku, sofisti vycháduajú z toho, že iba vzájomný úžitok priviedol jednotlivcov k tomu, aby utvorili spoločnosť (v zmysle zmluvy). V úvahách stoikov o prirodzenom práve, ktoré vychádzajú z tradície Aristotelovho učenia, sa nastoľuje otázka, aká forma zospoločenštenia by najlepšie zodpovedala človeku a odpoveď sa hľadá v ľudskej prirodzenosti a v rozume. Vyzdvihuje sa požiadavka ríše rozumu, takej spoločnosti a takého štátu, ktorý prekonáva regionálne a štátne hranice v zmysle svetoobčianstva.

Pod vplyvom kresťanstva rozdeľuje Augustinus svet na pozemské spoločenstvo („civitas terrena“) a Božie spoločenstvo („civitas dei“). Podobne ako v prípade stoickej ideálnej spoločnosti, aj Augustinus kladie nebeskú alternatívu voči jestvujúcej spoločnosti. V tomto zmysle sa s pojmom spoločnosti – okrem jej prakticko-spoločenských komponentov – začínajú spájať aj utopické obsahy. Kým v stredoveku prevládal aristotelovský pojem spoločnosti, s nástupom novoveku sa opäť objavil taký pojem spoločnosti, ktorý vychádza s prirodzeno-právneho modelu zmluvy. Tým, že novovek prisúdil človeku právo na sebaurčenie, že ho pokladá
za slobodného člena spoločnosti rovných a slobodných ľudí, pozdvihol mestsko-buržoázne vzťahy na vzor ľudskej spoločnosti ako takej.