Náboženská filozofia

NÁBOŽENSKÁ FILOZOFIA

Diapazón súčasnej náboženskej filozofie je široký a zahŕňa priestory od ortodoxných katolíckych iniciatív (novotomizmus, personalizmus, teilhardizmus, kresťanský sokratizmus a pod.), k protestantským, židovským, či čoraz viac prenikajúcim východným náboženstvám s ich filozofickými reflexiami.

Novotomistická filozofia

Novotomistické filozofovanie nadväzuje na učenie Tomáša Akvinského a jeho hlavnými predstaviteľmi sú Jacques Maritain a Etienne Gilson. Vznik novotomizmu je spätý s encyklikou pápeža Leva XIII. Aeterni patris, ktorý vyzval na znovuoživenie záujmu o učenie tomizmu. O obnovu tejto filozofie sa zvlášť zaslúžila Akadémia sv. Tomáša v Ríme, Inštitút filozofie v belgickej Lovani, Inštitút Tomáša v Kolína nad Rýnom, ako aj katedry filozofie a teológie vo Freiburgu, Mníchove, Viedni a inde. Novotomizmus, podobne ako tomizmus, zdôrazňuje harmóniu viery a vedenia ako dvoch prameňov jedného a toho istého prúdu, ktorý vedie k jednému cieľu – Bohu. V rámci tejto harmónie na prvé miesto sa predsa len kladie viera, ktorá je božského, teda vyššieho pôvodu. Preto aj pravdy prýštiace z tohto prameňa sú bezpodmienečné – absolútne. Viera nielen rozširuje hranice poznania (rozumu), ale je tiež kritériom pravdy. Gilson preto píše: Len rozum, presvedčený o tom, že všetko, čo sa protiví slovu božiemu, je nepravdivé, čerpá z tohoto presvedčenia odvahu a inšpiráciu k tomu, aby obrátil proti nepriateľom viery ich vlastnú zbraň.

Filozofická aktivita prirodzeného rozumu je pre novotomistov v neprekročiteľnej väzbe, závislosti na zjavení. Filozofia musí byť podľa nich slúžkou viery. A je ňou práve preto, že otvára cestu viere napríklad tým, že stanovuje duchovnú prirodzenosť duše, bytie boha atď., ďalej preto, že i keď nemôže dokázať pravdy zjavenia, môže ukázať, že zjavne neodporuje rozumu. Vo všetkých týchto prípadoch, kde sa oblasti teológie a filozofie stýkajú, je filozof povinný, keď sa to ukáže nutné, opraviť svoje závery v súlade s najvyššou a najspoľahlivejšou pravdou viery. Ide o scholastickú axiómu, že nič nemôže byť pravdivé vo filozofii, čo je nepravdivé v teológii. Filozofia podľa Gilsona je slobodná len do tej miery, do akej prijíma kontrolu teológie a rešpektuje poučenia zjavenia.

Filozofia ,ako ju pochopili novotomisti, otvára cestu viere hlavne tým, že stanovuje duchovnú prirodzenosť duše, bytie boha a pod.

A aj keď nemôže dokázať pravdy zjavenia, môže ukázať, že zjavne neodporuje rozumu. Potom aj vo všetkých oblastiach, kde sa teológia a filozofia stýkajú, je filozof povinný, keď sa to ukáže ako nutné, opraviť svoje závery v súlade s najvyššou a najspoľahlivejšou pravdou viery. Ide teda o scholastickú axiómu, že nič nemôže byť pravdivé vo filozofii, čo je nepravdivé v teológii.

Novotomistické učenie, podraďujúc sa takmer nekompromisne cirkvi, svoju základnú úlohu určuje vo vzťahu k metafyzike jednoznačne – poslednou a najvyššou úlohou metafyziky je dosiahnuť prostredníctvom poznania a stanoví absolútne bytie boha. filozofia podľa Maritaina len napodobňuje či odráža vo svojom zrkadle to, čomu učí teológia. Vzťah filozofie však v novotomistickom učení je predovšetkým viazaný na prirodzenú teológiu, kým ku zjavenej teológii je to už komplikovanejšie. tá je totiž výlučne doménou zjavenia – a tu základná inšpirácia je biblického pôvodu. Podľa novotomistov sú dve cesty k pravde. Jedna je cestou viery, druhá vedenia. Obidve však sledujú jeden a ten istý cieľ – filozofia a teológia ukazujú dva smery; povznášajúce sa k bohu a prichádzajúce od boha. Je zrejmé, že cesta teológie je cestou od nadprirodzeného zjavenia k stvoreným veciam, kým cesta filozofie je cestou opačnou. Filozofia podľa Maritaina len napodobuje alebo odráža vo svojom zrkadle to, čomu nás učí teológia.

Ústredné problémy novotomistickej filozofie vo sfére metafyziky ako učenia o bytí sú identifikované ako vzťah Boha a sveta. Vychádza sa tu z rozlíšenia bytia samého o sebe a existencie, t.j. toho, čo je. Tým sa znovu oživuje pôvodne platónsky motív bytia vyššieho – absolútneho, božského a bytia nižšieho – prirodzeného a stvoreného. Tým vznikajú v novotomizme dualisticky vrstvené ontológie – ontológia nestvoreného bytia a ontológia bytia stvoreného. Prvé bytie je boh, ktorý je zároveň pôvodcom (tvorcom) druhého bytia. Potom sa tu objavuje veľmi často fundamentálny aristotelovský motív – motív podstaty a existencie. Boh ako najvyššia podstata tvorí podľa novotomistov svet, no tento stvorený vesmír nie je s ním identický, ale zásadne ontologicky odlišný. Francúzsky novotomista C. Tresmontant preto píše, že vesmír je radikálne, ontologicky odlišný od Absolútna. Potom aj odpoveď na otázku, čo je to byť, znamená hľadať odpoveď v stvoriteľskom akte Boha, od ktorého bytie dostávame. V určitom zmysle to znamená byť v Bohu. Boh je nielen základom bytia sveta, ale aj jeho jednoty. Rakúsky novotomsista E.

Coreth v jednej súvislosti napísal, že jednota všetkého spočíva v tom, že všetko je, že existuje, je dané v bytí a vďaka bytiu. Bytie vo vlastnom zmysle a prvotne je duch. Bytie vo vlastnom zmysle slova je pre novotomistov primárne duchom, a práve tento duch, transcendentná duchovnosť vôbec tvorí jednotu sveta.

Z uvedeného zrejme vyplýva prísne ontologicky dualistické rozlišovacie prirodzeného a nadprirodzeného. filozofiu evidentne vzťahujú k prirodzenému poriadku, zatiaľ čo viera patrí k nadprirodzenej realite, ktorú považujú za intímny život boha. Je to už tá sféra, kde filozofia stráca akékoľvek možné kompetencie, pretože ide o pravdy prekračujúce silu ľudského rozumu. Božské – nadprirodzené pravdy môžu byť už len predmetom viery. Samotnou svojou podstatou sa pre filozofiu či vôbec vedu nachádzajú mimo priestoru dosiahnuteľnosti. Gilsom k tomu dodáva, že tomistická doktrína božskej nepoznateľnosti zakazuje predstavovať si Boha nielen ako nejaký predmet, ale vôbec akýmkoľvek spôsobom. Z toho však nevyplýva nejaký teistický agnosticizmus. Skôr naopak, jednou z hlavných úloh filozofie je hľadať dôkaz existencie Boha, ale aký Boh je, to už filozofia riešiť nemôže a ani nemá.

Novotomisti sú presvedčení, že pre Boha ako absolútno nemôžeme získať priamy a adekvátny pojem, vždy môže ísť len o pojem založený na analógii s prirodzeným bytím. A ako píše Coreth, Boh zostáva tajomstvom. Postihujeme ho vždy len keď vychádzame z konečného súcna, preto je pochopiteľné, že ho zachytávame v konečných pojmoch. Boha nezachytávame nikdy v absolútne adekvátnej podobe, ale vždy len v analogickom poznaní. Keďže rozum nepreniká do tajomstiev absolútna, jeho možné dôkazy majú potom len metodickopomocný charakter, ktorý súvisí so schopnosťou poznávať bohom stvorené bytie, a tak nachádzať stopy jeho stvoriteľskej existencie.

Najvýznamnejšia stopa v tejto súvislosti sa viaže evidentne k človeku. Človek je totiž konečný duch v materiálnom. Je vlastne jediným nositeľom duchovna na tomto stvorenom svete. Novotomisti proklamujú substanciálnu jednotu oduševnelého tela alebo stelesneného duch. Každý vznik môže byť podľa nich vznikom z hmoty, alebo vznikom z ničoho. Avšak duch nemôže vzniknúť v dôsledku pretvorenia hmoty. Vzniká teda z ničoho, t.j. v dôsledku aktu stvorenia. Gilson píše, že boh tvorí každú ľudskú dušu individuálne v tom okamžiku, keď sa embryo stáva ľudským telom. Každá individuálna duša ako výsledok aktu stvorenia je svojho druhu konečná, lebo má svoj počiatok.

Zároveň je však nekonečná, lebo je nesmrteľná.

Vo väzbe na učenie o duši sa v rámci novotomistickej filozofie odkrývajú i stanoviská na proces poznania. Novotomisti rozlišujú tri základné druhy poznanie – zmyslové, rozumové a analogické. Najnižším stupňom poznania je zmyslové, ktoré sa orientuje na zachytenie jedinečného. Vyšším stupňom poznania je rozumové, ktoré prekonáva ohraničenosť zmyslového poznania smerom k odkrytiu podstatných súvislostí a väzieb nášho bytia. Analogické poznanie patrí k Absolútnemu bytiu.

V rámci novotomistického filozofovania veľký priestor sa venuje otázkam slobody a mravnosti. Človek podľa novotomistov ako konečná bytosť je bytosťou závislou na božej existencii. Boh daruje slobodu jeho vôle ako majiteľovi duše. Bez tejto slobody vôle by sa totiž otázka mravnosti stala neriešiteľnou. Mravná sloboda podľa novotomistov sa viaže na mravné sebaurčenie, ktoré sa realizuje v plnení mravných povinností. Tieto povinnosti ako mravný ideál sú transcendentné. Coreth píše, že podstata mravného nie je imanentná, ale je dostupná len transcendentnému určeniu a zdôvodneniu. Vo svojom absolútnom význame je plne zdôvodnená transcendentnom a zameraná na transcendentno pre nadsvetové, skutočné a konečné naplnenie ľudskej realizácie.

V závislosti od riešenia otázok slobody vôle a mravnosti je nastoľovaný aj problém zmyslu ľudského života. Je zrejmé, že celý tento komplex problémov je identifikovaný v tom zmysle, že boh určuje konečný zmysel existencie dáva nadprirodzenú a nezištnú odpoveď na najhlbšiu otázku existencie: akú cenu má vlastne život? Novotomistická odpoveď je nasledovná: život nemá žiadnu cenu, keď človek nie je stvorený pre boha. Potom aj záverečný normatív mravnej vôle je žiť s očami uprenými k nebesiam.