Človek je osobnosťou, pretože má svoju tvár; je v maximálnej miere osobnosťou vtedy, keď je v ňom minimum neutrálnosti, ľahostajnosti, nevšímavosti a maximu straníckosti vo vzťahu k všetkému spoločensky významnému. Osobnosť nemožno skúmať len priamo, ale musíme ju skúmať aj sprostredkovane skúmaním sveta, a najmä kvalít ľudskej podstaty. Osobnosť nemožno človeku ani podarovať, ani odňať. Osobnosťou sa človek ani nerodí. Rodí sa do konkrétneho sveta, do spoločenských podmienok a vzťahov, ktoré ho formujú, ale ktoré aj sám pretvára. V interakcii s okolitým svetom, najmä pri plnení požiadaviek a potrieb spoločnosti sa osobnosť sama utvára a zdokonaľuje. Človek sa ako indivíduum rodí, ako individualita sa spoluvytvára, ale ako osobnosť sa sebautvára v procese individuálnych dejín realizujúcich sa v rámci dejín spoločnosti a v interakcii s nimi. V tomto zmysle A. N. Leontiev správne poznamenal, že reálnym základom osobnosti človeka je súhrn jeho mnohorakých činností, vzťahov k svetu.
Kým vlastnosti indivídua a individuality majú prírodnú i sociálnu povahu, sú pozitívne i negatívne, vlastnosti osobnosti majú len sociálnu povahu a vo svojej podstate sú pozitívne, konštruktívne a dejinotvorné. Úroveň vývoja spoločnosti a spoločenskej praxe má rozhodujúci vplyv na kvalitu osobnsoti V profile osobnosti sa však prejavujú nielen hodnoty spločnosti, ale aj jej nedostatky a negatívne stránky. Proces utvárania a rozvíjania osobnosti je predovšetkým jednotným procesom interiorizácie vonkajšie, prírodného i spoločenského sveta, t. j. formovaním individuálneho sveta vonkajším, najmä spoločenským svetom a zároveň individualizáciou sveta, t. j. formovaním sveta človekom v závislosti od miery jeho socializácie. Inými slovami, osobnosť sa utvára nielen vplyvom sveta na človeka, ale aj vplyvom človeka na svet. Preto je dôležité nie len to, čo človek robí, ale aj to, ako to robí a aké ciele sleduje, v akých súvislostiach a čase jestvuje a koná. Každá osobnosť je produktom dialektiky všeobecného, zvláštneho a jednotlivého. Možno teda súhlasiť s myšlienkou L. Seva, že „indivíduum je jedinečné tým, čo je v jeho osobnosti bytostne spoločenské, a je spoločenské tým, čo je v nej bytostne jedinečné.
Hoci je osobnosť charakteristikou indivíduí, a len ony vystupujú ako osobnosť, a nie skupiny ľudí, jej utváranie nie je len záležitosťou jednotlivých indivíduí. Kategória osobnosti nie je takisto len kategóriou psychologickou, ale aj sociologickou, i keď nejestvuje ani bez prírodno – bilogického základu. Problém osobnosti treba skúmať predovšetkým ako sociálno – filozofický a sociologický problém. Nie je náhodné, že aj významní marxistickí psychológovia, ako S. L. Rubinštejn, B. G.