Ananiev a iní vyzdvihujú osobnosť ako sociálny jav a zdôrazňujú potrebu sociálno – filozofickej analýzy osobnosti. Napríklad podľa B. G. Ananieva „historický, sociologický a sociálno – psychologický výskum osobnosti je v súčasnosti jedinou a základnou cestou k jej poznaniu, ktorá determinuje vlastný psychologický výskum“. V súlade s touto myšlienkou aj S. L. Rubinštejn zdôraznil, že „pojem osobnosť je spoločenskou, a nie psychologickou kategóriou. To však nevylučuje, že sama osobnosť ako realita, ako kúsok skutočnosti má rozmanité vlastnosti, nielen spoločenské, ale aj prírodné, a preto je predmetom skúmania rozličných vied, z ktorých každá skúmá osobnosť vo svojich špecifických súvislostiach a vzťahoch.“ Veď napríklad to, čo nemožno objasniť psychologicky, ale čo musíme pri každom psychologickom objasňovaní osobnosti predpokladať a rešpektovať, je sociálny svet človeka, najmä ľudská podstata a materiálny život spoločnosti.
Sociálny svet človeka ako celostný systém možno teda skúmať len z hľadiska filozofie a sociológie, na základe historického materializmu.
Z chápania osobnosti ako „sociálnej kvality“ vyplýva, že osobnosť človeka sa formuje, rozvíja a prejavuje len v interakcii so spoločnosťou v jej konkrétno – historickej existenčnej forme; to znamená v konkrétnej spoločensko – ekonomickej formácii, v určitých historických podmienkach, v ktorých človek žije, pracuje, vzdeláva sa. Ak nevidíme človeka v konkrétno – historických spoločenských vzťahoch a podmienkach, namiesto plnokrvnej osobnosti vytvoríme mŕtvu abstakciu osobnsoti. Teda nie svet či prostredie ako také, ale konkrétna spoločensko – ekonomická formácia s jej sociálno – triednou a inou štruktúrou formujú osobnosť. Na tomto konštatovaní sa zakladá aj marxisticko – leninská kritika jednostranného antropologizmu, psychologizmu, biologizmu a sociologizmu pri skúmaní a interpretácii problematiky osobnosti. Osobnosť nie je kvalitou vyhradenou len pre určitú elitnú vrstvu ľudí, ale je v diferencovanej miere atributívnou črtou každého „normálneho“ človeka ako spoločenskej bytosti. Kým triedne antagonistická spoločnosť vytvára tieto podmienky pre všetkých občanov. V tom sa prejavuje jej demokratický charakter.
V každom človeku musíme teda vidieť a rešpektovať osobnosť a zaujímať k nemu osobnostný postoj. Táto téza má pre skúmanie socialistickej osobnosti veľký teoreticko – metodologický, humánny a demokratický význam.