Marxisticko – leninská filozofia nevyprázdňuje, ale napĺňa svet človekom a človeka svetom.
Marx, K.
Komunistické hnutie sa rozvíja ako humanizačno – emancipačný zápas o pracujúceho človeka, ako „dovŕšený humanizmus“.
Marx, K.

Osobnosť – najvšeobecnejšie povedané – vyjadruje celostný, relatívne stály, ale pritom dynamický a historicky sa meniaci systém tých výrobno – praktických, sociálno – politických, psychických, kultúrnych, ideologických, svetonázorových, morálnych, ale aj biologických a iných spoločensky významných vlastností, schopností, potrieb, vzťahov a aktivít, vďaka ktorým človek vedome reguluje svoj vzťah k svetu a k iným ľuďom a stáva sa platným a aktívnym, uvedomelým dejinotvorným subjektom.
Úlohou filozofického skúmania problematiky človeka s osobnosti je poskytnúť koncepčno – systémovú a filozoficky fundovanú predstavu o procese utvárania nového socialistického človeka so všestranne sa rozvíjajúcou osobnosťou a vypracovať ideál socialistického človeka, ktorý by bol východiskom a účinným pomocníkom pri praktickom formovaní a rozvíjaní socialistického človeka v konkrétno – historických podmienkach.
Teória osobnosti musí tieto osobnostné kvality a určenosti presnejšie definovať,
analyzovať a rozvíjať.
Hodnota a bohatosť osobnosti závisia predovšetkým od toho, aké hodnotné, objektívne sociálne črty a tendencie sa v nej interiorizujú. Inak povedané, závisí od toho, aký bohatý je svet človeka a ake bohaté sú vzťahy, ktorými sa človek k svetu a iným ľuďom „vzťahuje“.
Bojom za osobnosť a jej rozvoj bojujeme za spoločenský pokrok a za humánny rozvoj človeka. Takto treba chápať aj náš súčasný zápas o rozvoj človeka. Takto treba chápať aj náš súčasný zápas o rozvoj socialistickej osobnosti. Čím bohatšie, aktívnejšie, angažovanejšie a uvedomelejšie sú kontakty indivídua s objektívnym prírodným a spoločenským svetom a revolučnou praxou jeho premeny, čím originálnejšie, väčšmi a kvalitnejšie sa interiorizuje a individualizuje objektívne a sociálne v živote a činnosti jednotlivca, tým bohatšia a rozvinutejšia je jeho osobnosť. Výstižne to v tejto súvislosti zdôraznil S. L. Rubinštejn: „Človek je individualitou vďaka špecifickým, jedinečným, neopakovateľným vlastnostiam; je osobnosťou preto, že uvedomele určuje svoj vzťah k okoliu.

Človek je osobnosťou, pretože má svoju tvár; je v maximálnej miere osobnosťou vtedy, keď je v ňom minimum neutrálnosti, ľahostajnosti, nevšímavosti a maximu straníckosti vo vzťahu k všetkému spoločensky významnému. Osobnosť nemožno skúmať len priamo, ale musíme ju skúmať aj sprostredkovane skúmaním sveta, a najmä kvalít ľudskej podstaty. Osobnosť nemožno človeku ani podarovať, ani odňať. Osobnosťou sa človek ani nerodí. Rodí sa do konkrétneho sveta, do spoločenských podmienok a vzťahov, ktoré ho formujú, ale ktoré aj sám pretvára. V interakcii s okolitým svetom, najmä pri plnení požiadaviek a potrieb spoločnosti sa osobnosť sama utvára a zdokonaľuje. Človek sa ako indivíduum rodí, ako individualita sa spoluvytvára, ale ako osobnosť sa sebautvára v procese individuálnych dejín realizujúcich sa v rámci dejín spoločnosti a v interakcii s nimi. V tomto zmysle A. N. Leontiev správne poznamenal, že reálnym základom osobnosti človeka je súhrn jeho mnohorakých činností, vzťahov k svetu.
Kým vlastnosti indivídua a individuality majú prírodnú i sociálnu povahu, sú pozitívne i negatívne, vlastnosti osobnosti majú len sociálnu povahu a vo svojej podstate sú pozitívne, konštruktívne a dejinotvorné. Úroveň vývoja spoločnosti a spoločenskej praxe má rozhodujúci vplyv na kvalitu osobnsoti V profile osobnosti sa však prejavujú nielen hodnoty spločnosti, ale aj jej nedostatky a negatívne stránky. Proces utvárania a rozvíjania osobnosti je predovšetkým jednotným procesom interiorizácie vonkajšie, prírodného i spoločenského sveta, t. j. formovaním individuálneho sveta vonkajším, najmä spoločenským svetom a zároveň individualizáciou sveta, t. j. formovaním sveta človekom v závislosti od miery jeho socializácie. Inými slovami, osobnosť sa utvára nielen vplyvom sveta na človeka, ale aj vplyvom človeka na svet. Preto je dôležité nie len to, čo človek robí, ale aj to, ako to robí a aké ciele sleduje, v akých súvislostiach a čase jestvuje a koná. Každá osobnosť je produktom dialektiky všeobecného, zvláštneho a jednotlivého. Možno teda súhlasiť s myšlienkou L. Seva, že „indivíduum je jedinečné tým, čo je v jeho osobnosti bytostne spoločenské, a je spoločenské tým, čo je v nej bytostne jedinečné.
Hoci je osobnosť charakteristikou indivíduí, a len ony vystupujú ako osobnosť, a nie skupiny ľudí, jej utváranie nie je len záležitosťou jednotlivých indivíduí. Kategória osobnosti nie je takisto len kategóriou psychologickou, ale aj sociologickou, i keď nejestvuje ani bez prírodno – bilogického základu. Problém osobnosti treba skúmať predovšetkým ako sociálno – filozofický a sociologický problém. Nie je náhodné, že aj významní marxistickí psychológovia, ako S. L. Rubinštejn, B. G.

Ananiev a iní vyzdvihujú osobnosť ako sociálny jav a zdôrazňujú potrebu sociálno – filozofickej analýzy osobnosti. Napríklad podľa B. G. Ananieva „historický, sociologický a sociálno – psychologický výskum osobnosti je v súčasnosti jedinou a základnou cestou k jej poznaniu, ktorá determinuje vlastný psychologický výskum“. V súlade s touto myšlienkou aj S. L. Rubinštejn zdôraznil, že „pojem osobnosť je spoločenskou, a nie psychologickou kategóriou. To však nevylučuje, že sama osobnosť ako realita, ako kúsok skutočnosti má rozmanité vlastnosti, nielen spoločenské, ale aj prírodné, a preto je predmetom skúmania rozličných vied, z ktorých každá skúmá osobnosť vo svojich špecifických súvislostiach a vzťahoch.“ Veď napríklad to, čo nemožno objasniť psychologicky, ale čo musíme pri každom psychologickom objasňovaní osobnosti predpokladať a rešpektovať, je sociálny svet človeka, najmä ľudská podstata a materiálny život spoločnosti.
Sociálny svet človeka ako celostný systém možno teda skúmať len z hľadiska filozofie a sociológie, na základe historického materializmu.
Z chápania osobnosti ako „sociálnej kvality“ vyplýva, že osobnosť človeka sa formuje, rozvíja a prejavuje len v interakcii so spoločnosťou v jej konkrétno – historickej existenčnej forme; to znamená v konkrétnej spoločensko – ekonomickej formácii, v určitých historických podmienkach, v ktorých človek žije, pracuje, vzdeláva sa. Ak nevidíme človeka v konkrétno – historických spoločenských vzťahoch a podmienkach, namiesto plnokrvnej osobnosti vytvoríme mŕtvu abstakciu osobnsoti. Teda nie svet či prostredie ako také, ale konkrétna spoločensko – ekonomická formácia s jej sociálno – triednou a inou štruktúrou formujú osobnosť. Na tomto konštatovaní sa zakladá aj marxisticko – leninská kritika jednostranného antropologizmu, psychologizmu, biologizmu a sociologizmu pri skúmaní a interpretácii problematiky osobnosti. Osobnosť nie je kvalitou vyhradenou len pre určitú elitnú vrstvu ľudí, ale je v diferencovanej miere atributívnou črtou každého „normálneho“ človeka ako spoločenskej bytosti. Kým triedne antagonistická spoločnosť vytvára tieto podmienky pre všetkých občanov. V tom sa prejavuje jej demokratický charakter.
V každom človeku musíme teda vidieť a rešpektovať osobnosť a zaujímať k nemu osobnostný postoj. Táto téza má pre skúmanie socialistickej osobnosti veľký teoreticko – metodologický, humánny a demokratický význam.

Utváranie a rozvoj osobnosti ako „sociálnej kvality“ spoločenského života predpokladá sociálnu typológiu osobnosti s určitými sociálnymi typmy a podtypmy osobnosti, ako aj sociálne podmienenú a sociálne funkčnú štruktúru osobnosti. Základom marxisticko-leninskej filozoficko- sociálnej typológie a štrukturácie osobnosti je spoločensko- ekonomická formácia. Tento základ umožňuje dôsledne uplatňovať princíp vedeckej objektívnosti v jednote s princípom triednosti a straníckosti, ako aj princíp revolučnej praxe a historického optimizmu. Základné sociálne typy osobnosti sa vymedzujú podľa spoločensko- ekonomických formácií a ich sociálnych štruktúrnych zložiek. Sociálna štruktúra osobnosti sa určuje na základe kauzálnych a funkčných vzťahov spoločensko- ekonomickej formácii. Pri tejto typológii a štrukturácii osobnosti vystupujú do popredia také kvality osobnosti, ktoré sú nevyhnutné pre uvedomelú aktívnu účasť na tvorbe dejín v konkrétno-historickej spoločensko-ekonomickej formácii. V prípade socialistickej či komunistickej osobnosti ide predovšetkm o také kvality a štruktúrne zložky osobnosti, ako sú komunistický vedecký svetonázor, politická a ideologická vyspelsoť, komunistický morálny profil, sféra socialistických aktivít, potrieb, záujmov, hodnôt a ideálov atď. Jadrom a určujúcim systémotvorným činiteľom v štruktúre osobnosti je svetonázor. Ostanté štruktúrne zložky v ňom pramenia a doň vyúsťujú.
Problematiky novýh „sociálny kvalít“ socialistickej osobnosti si z filozoficko-sociálneho hľadiska zasluhuje oveľa väčšiu pozornosť, ako sme jej venovali doteraz. Od jej riešenia v rozhodujúcej miere závisí aj riešenie problematiky sociálnej typológie osobnosti. Problémy sociálnej typológie, konkrétnej typizácie a klasifikácie typov osobnosti, ako aj hlbšie rozpracovanie štruktúry typov osobnosti predstavujú veľmi náročnú teoretickú i prakticko-politickú úlohu. Jej riešenie napomáha hlbší prienik do problematiky osobnosti i obohatenie teórie osobnosti. Určiť správne typy znamená určiť typické podstatné kvality osobsti. Pri riešení tejto úlohy sa musíme vyvarovať nástrah subjektivizmu a voluntarizmu a uplatňovať vedecké kritériá. Sociálna typológia a štrukturácia osobnosti je základom psychologickej a pedagogickej typológie a štrukturácie osobnosti tak, ako aj ony sú predpokladom rozvoja osobnosti ako „sociálnej kvality“.
Proces socializácie jednotlivca je vždy sprostredkovaný konkrétnou sociálno-triednou štruktúrou spoločnsoti. Má relatívny charakter, pretože spoločnosť sa ustavične mení a nijaký jednotlivec nemôže byť priamo v kontakte s celou spoločenskou realitou, ani si ju nemôže celú osvojiť.

Proces socilizácie človeka a osobnosti nemožno interpretovať ako jednostranný vplyv spoločenského prostredia na individuálno-osobnostný rozvoj človeka, ani ako akt prispôsobovania sa jednotlivcov spoločenskému prostrediu. Tento proces sa uskutočňuje za aktívnej a slobodnej účasti jednotlivca a je vždy spojený s tlakom jednotlivca na spoločnosť v podobe individualizácie spoločenského. Objasnenie tejto stránky ľudskej aktivity, ktorou človek reaguje na podnet z vonka a v ktorej sa prejavuje individuálno-osobnostný rozmer aktivity človeka, patrí k najzložitejším filozofickým problémom. Nie len socializácia s princípom kolektívnosti, ale aj individualizácia s princípom individualizmu, osobnej slobody a originálnej tvorivosti je reálnym fenoménom. V procese socalizácie a individualizácie si človek nie len osvojuje a interiorizuje spoločenské, ale ho aj osobnostne pretvára a spoluvytvára. Preto proces socializácie prebieha na všetkých úrovniach a vo všetkých oblastiach spoločenského života. No nie izolovane, ale vo vzájomnej dialektickej podmienenosti.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Úloha osobnosti v marxisticko-leninskej filozofii