Neskôr podal populárny výklad svojej filozofie formou dialógu.
Berkeley nadväzuje na Locka, všíma si však v jeho myšlienkách dve nedôslednosti: Zmyslovo vnímateľné kvality zraku, sluchu, čuchu a chuti chápal Locke ako subjektivné, a preto ich označil ako sekundárne. Naproti tomu rozlohu, pevnosť a pohyb, tiež vnímateľné zmyslom -hmatom- postavil ako primárne kvality pred kvality sekundárne a vyslovil hypotézu, že ich pôvodom je určitá skutočnosť, ktorá presne odpovedá našemu vnemu. Druhá nedôslednosť: Locke tvrdil, že zloženým ideám, ktoré formuje rozum, nezodpovedá nič skutočného, ale v prípade substancie urobil výnimku.
Tieto rozpory odstránil Berkeley tak, že sa dôsledne pridržal princípu, podľa ktorého všetko, čo vnímame a poznávame, či už prostredníctvom vonkajšieho alebo vnútorného vnímania, či ako primárnu alebo sekundárnu vlastnosť, alebo ako jednoduché alebo zložené edey, je nám vždy dané iba ako fenomén našeho vedomia, ako stav našeho ducha-poznatku, ktorý neskôr vyjadril Schopenhauer vetou: "svet je moja predstava".
V tom, čo nazývame svetom, nie je nič než mysliaci duch so svojimi ideami. Názor, podľa ktorého skutočný je iba duch a jeho idey, a ktorý popiera naše právo uznávať ešte skutočnosť existujúcu mimo ducha, sa dá nazvať dôsledným idealizmom.
Prírodné zákony nie sú nič iného ako zákony, podľa ktorých boh spojuje idey v našich mysliach. Základom prírodných zákonov je naše očakávanie, že aj v budúcnosti budú rovnaké predstavy v rovnakej zákonitej postupnosti a s rovnakým spojením, napr. že po predstave "blesk" bude nutne nasledovať predstava "hrom". Toto očakávanie sa zakladá na našom presvedčení o nemennosti božej vôle.
Tieto zákony nemôžeme odvodiť logickou cestou. Musíme ich poznávať pozorovaním, skúsenosťami. U Berkeleyho sa teda idealizmus spojuje s anglickým empirizmom.


David Hume

Narodil sa v roku 1711 v Edinburghu. Už v dvadsiatichšiestich rokoch napísal za svojeho viacročného pobytu vo Francúzku svoje najvýznamnejšie dielo: Pojednávanie o ľudskej prirodzenosti.
Dvakrát sa Hume uchádzal o akademickú katedru, ale márne. Prijal teda miesto knihovníka v Edinburghu. Táto činnosť mu bola podnetom k napísaniu slávnych Dejín Anglicka, diela, ktoré ho preslávilo a prinieslo mu i hmotný blahobyt.
I Hume nadväzuje na Locka. To, čo je prítomné a fakticky dané prostredníctvom vonkajšieho a vnútorného vnímania, nazýva "impression" (dojem). Obrazy (kópie) dojmov, ktoré plodí spomienka a fantázia, nazýva "ideas", ideje.
Zložené idey sú podľa Huma rovnako ako u Locka vytvorené v rozume kombináciou jednoduchých elementov (impresií a ideí). Ale Hume ich podrobuje oveľa viac dôkladnejšej analýze ako Locke.