Zkúma vzťahy a princípy, podľa ktorých k tomuto združovaniu dochádza:
1) Princíp podrobnosti a odlišnosti
2) Princíp priestorovej a časovej súmernosti.
3) Princíp kauzálneho spojenia ako príčina a účinok.
Pamäť a predstavivosť, na nich spočíva celý vyšší duchovný život, sú totiž bohužial prispôsobené tak, že sa pri združovaní predstáv môžu veľmi ľahko mýliť.
Napr. k takzvanému klamu pamäti dochádza tak, že ideu, ktorú práve mám, spojujem s nesprávnym dojmom, pretože impresia, ktorá bola pôvodným podnetom, sa už z mojej pamäti vytratila.
A ako Hume odhaluje, v týchto omyloch majú svoj pôvod práve najobecnejšie pojmy vedy a filozofie. Tak predovšetkým pojem substancia. Ak si zoberieme telesá všetkej kvality, ktoré sú nám sprostredkovávané impresiami, čo zostane? Locke odpovedal takto: Za kvalitami je čosi skutočného, pôsobiaceho, substancia. Naproti tomu Berkeley tvrdil: Nezostane nič. Existuje iba myseľ a jej impresia. Hume v tejto otázke celkom súhlasí s Berkeleym. Neexistuje žiadna impresia, ktorá by nám okrem kvality prostredkovala aj nejakú substanciu za touto kvalitou. Ale Hume hovorí ďalej: Odkiaľ teda predstava substancie vstupuje do našeho myslenia: Predstavivosť (podľa Huma) nedokáže nič iného, ako rozmanitým spôsobom spojovať impresie a z nich odvodzené idey. Ale predstava substancie predsa musí pochádzať z nejakej impresie. Avšak táto predstava nemá vôbec svoj pôvod vo vonkajšom vnímaní (sensation v Lockovom zmysle) - ale skôr vo vnútornom vnímaní, v činnosti rozumu pozorujúceho seba samého. Pochádza z vnútorného nutkania vzťahovať dojmy kvalít k nejakému ich nositeľovi (substrátu). Vnem tohoto (psychického) nutkania v nás je impresia, z ktorej pochádza pojem substancia tým, že túto impresiu chybne vzťahujeme k vonkajším vnemom. Ich jazykovým výrazom je vytvorenie substantíva (podstatného mena).
V prvom rade to platí o telesnej substancii. Ale podľa Huma platí tiež to i o substancii mysliacej, o duchu.
Nutne se však kladie otázka, čo pre takýto názor ešte zostáva zo "sveta"? Humovi zostáva už len jediné: predstavy. Že v spojovaní našich predstáv nevládne žiadna nutnosť, ukazuje Humova kritika pojmu - kauzality. Čo znamená kauzalita pre bežné myslenie? Nejakú zmenu (pohyb, činnosť), pozorovanú v prírode, ktorú spájame v myšlienkách s inou zmenou, ktorá s prvou súvisí v čase i v priestore, tak, že sa druhá zmena javí ako spôsobená prvou, ako jej nutný následok. Predstava kauzality by mohla byť pravdivá iba vtedy, ak by sa dala ukázať nejaká impresia, ktorá by nám toto spojenie ukázala ako príčinné a nutné. Je taká impresia? Hume odpovedal: "Všetko, čo vnímam, je - vedľa kvalít - iba súčasnosť a následnosť určitých počiatkov. Možem pozorovať napr.