ako pohybujúca gulečníková guľa vráža do nehybnej gulečníkovej guli: Ak sa zamerám výhradne na to, čo vnímam, neuvidím viac, ako to, že po udalosti A nasleduje udalosť B Vnímanie mi neustále ukazuje iba následnosť, nikdy príčinnosť. Ak pozorujem nejaký proces prvýkrát, tak vôbec neviem, či mám pred sebou kauzálnu spojitosť alebo "náhodné" stretnutie dvoch zmien. Ak však stále pozorujem vzťah týchto zmien v časovej a v priestorovej súvislosti, vnucuje sa mi predstava, že je medzi nimi vnútorná, nutná príčinná súvislosť. A toto vnútorné nutkanie, teda nikdy nie nutnosť objektívna, skôr psychologická, iba zvyk vo mne - podobne ako v prípade pojmu substancia - vyvoláva predstavu kauzálneho vzťahu tým, že toto nutkanie vnímam ako také, teda mám ich ako (vnútornú) impresiu."
Humova argumentácia nemá byť namierená proti zdravému ľudskému rozumu, skôr proti dogmatickým filozofom, metafyzikom, ktorí stále prekračujú hranice a predstierajú vedenie o tom, čo
vedieť nemôžeme. Im pravdaže Humov skepticizmus zasadil zničujúci úder. I veľkého Kanta prebudili podľa jeho vlastného domnievania Humove myšlienky z "dogmatického spánku".
Hume vypracoval vlastnú teóriu pravdepodobnosti. Myšlienka nahradiť v prírodných vedách prísnu kauzalitu pravdepodobnosti prežíva v dnešnej prírodovede Humom netušenú renesanciu.



II. Osvietenstvo vo Francúzsku


1. Prenesenie myšlienok anglického osvietenstva do Francúzska


Celá druhá polovica 17. storočia je vo Franúzsku vyplnené vládou Ludvika XIV. Francúzsko muselo za rozmach zahraničnej moci a prepych tejto doby platiť preťažovaním a vnútorným vyčerpávaním národných síl, čo v sociálnej oblasti pôsobila ako jedna z najdôležitejších príčin neskoršej francúzskej revolúcie. Obdivuhodný rozkvet klasickej francúzskej literatúry (Corneille, Racina, Moliére, La Fontaine) nemá v tomto obdodí na vedeckom a filozofickom poli rovnocennú obdobu. Bezchybná vybúrenosť francúzštiny sa v 17. a 18. storočí stala jazykom dvorov a vzdelaných vrstiev v Európe. Kultúrny život za vlády Ludvika XIV. vystriedal po jeho smrti (1715) živý záujem o všetko, čo pochádzalo z Anglicka. Francúzi začali študovať anglickú ústavu a spoločenský systém, anglickú prírodovedu a filozofiu. Do Francúzska začal prúdiť široký tok myšlienok, ktoré zrodilo Anglicko, a z Francúzska sa prelieval do celej západnej Európy. Osvietenstvo sa stalo európskym hnutím. Objavenia Anglicka Francúzmi môžeme teda považovať za rozhodujúcu udalosť európskych duchovných dejín začínajúceho 18. storočia.
Francúzske osvietenstvo sa od anglického líši predovšetkým v jednom bode: svojou väčšou radikálnosťou. Anglické myslenie, a to aj v osvietenskej dobe, zostávalo vždy určitou mierou zviazané tradíciou.