Preto mu patrí čestné miesto v dejiních filozofie.
Voltaire, ktorý sa narodil v roku 1694 ako syn zámožného otára, prišiel v dvadsaťjedenrokoch do Paríža, kde si získal povesť ako aj duchaplného, tak aj ľahkomyselného posmievača.
Svojou prvou tragédiou Oidipus, položil Voltaire základ ku svojemu menu, ktorý dokázal po celý svoj život udržiavať s pozoruhodnou obratnosťou.
Po ôsmych rokoch Voltaire odpovedal istému šlachticovi nie priamo urážlivou, ale podľa vtedajších merítok veľmi smelou replikou. Bol uväznený do Bastily a prepustený iba pod podmienkou, že odíde z krajiny do Anglicka a zostane tam.
Do roka sa nielen naučil po anglicky, ale oboznámil sa aj s najvýznamnejšou anglickou literatúrou tej doby. Duchovná sloboda, samozrejmosť, s ktorou anglickí spisovatelia a filozofofia písali a verejne hájili to, čo pokladali za správne, mu imponovala nemenej ako sloboda politická. Vo svojich Filozofických listoch o Angličanoch, postavil túto slobodu Volataire veľmi ostro proti zkorumpovanej vláde šlachty a s ňou spojeného duchovenstva vo svojej vlasti. Voltaire svojími Základmy Newtonovej filozofie z roku 1738 ako prvý Francúzom priblížil dielo Newtonove.
Neskôr začal písať okrem drám - Zaira, Mohamed, Semiramis a iné - svoje úspešné romány. Nie sú to ale romány v bežnom slova zmyslu. Sú napísané veľmi zábavnou formou. V jeho románe Mikromegas, napísanom na spôsob "Guliverových ciest", prichádza na Zem obyvateľ Síria, vysoký viac tisíc stôp a rozpráva s pozemským filozofom.
Ďalším jeho dielom bola Esej o mravoch a duchu národov, ktoré publikoval v Berlíne. Bol presvedčený, že história vo svojej podobe podávala sotva niečo iného ako "chaos, veľa ničivých udalostí bez súvislosti a následnosti, tisíce bitiek, ktoré o ničom nerozhodli".
Pozornosť zameral vnútorné hnacie sily dejín, napísal tak prvú Filozofiu dejín v duchu modernej vedy.
Miesto Voltairovho vyhnanstva, Ferney, sa stalo akýmsi duchovným hlavným mestom Európy. Kniežatá aj učenci za všetkých kútov sveta sem prichádzali osobne, či písomne zložiť poklonu. Úctu mu vzdávali aj švédsky a dánsky kráľ, ruská cárovna Katarína II. a listom na umierenie naviazal prerušené styky i Fridrich Veľký.
Výrazom Voltairovho pesimizmu je novela Candide.
Zásadné miesto vo Voltairovom celoživotnom diele majú jeho príspevky pre Encyklopédiu a vytvorenie vlastného Filozofického slovníka.
V diele Pojednávanie o znášanlivosti sa hovorí: "Subtilnosti, po ktorých v evangéliách nie je ani stopy, sa v dejinách krasťanstva stali prameňom krvavých sporov. - Akým právom by mohol tvor stvorený k sebaučeniu nútiť iného tvora, aby myslel tak, ako on myslí?"
Svoje vyznanie viery formuloval v hesle "Teista" vo svojom Filozofickom slovníku takto: "Teista" je človek pevne presvedčený o existencii práve tak dobre ako mocné vyššie bytosti, ktoré stvorili ostatný svet...
Vjazd osemdesiattriročného Voltaira do Paríža v roku 1778 sa podobal triumfálnemu sprievodu, aký nebol doprianý žiadnemu kráľovi.