Filozofia v období osvietenstva

I. Osvietenstvo v Anglicku


1. Predchodci anglického empirizmu


V dlhej dobe od 13. do 17. storočia, v ktorej si Angličania ako prví medzi európskymi národmi dobyli určité politické slobody vo vnútri zemi a - v neposlednej rade ako jej následok - neustále rozširovali svoj blahobyt i svoju moc navonok, sa anglický národný charakter stále viac vyvýjal smerom k ideálu striezlivého a praktického človeka, zakotveného v reálnych faktoch. Pri formovaní anglického národného charakteru zohral svoju striezlivú prísnosť a svojím étosom praktickej práce rozhodujúcu úlohu puritanizmus, náboženské hnutie vzniknuté v Anglicku v 16. storočí, ktoré chcelo založiť cirkev na čistote (puritas) Božieho slova.
Preto od tejto doby až po dnes držia Angličania v "európskom koncerte" filozofie jeden tón. Filozofický smer, ktorý odvodzuje všetko poznanie zo skúsenosti, a preto chce zakladať každú vedu výhradne ne nej, sa nazýva empirizmus.
Nie je teda náhodou, že najčastejší útok proti stredovekej scholastike viedol Angličan Roger Bacon. Angličan Duns Scotus zastával primát vôle nad poznaním. Angličan William Ockham zasadil svojím nominalizmom rozhodujúci úder špekulatívnej pojmovej stavbe scholastiky. Angličan Francis Bacon rozšíril myšlienku svojho veľkého menovca o obsiahly program obnovy ľudského vedenia, ktorého základom bude výlučne experiment a skúsenosť a cieľom praktické ovládnutie prírody človekom. Do tejto rady patrí aj Thomas Hobbes, ktorý odmietal špekuláciu.
Medzi priekopníkov neskoršej anglickej filozofie, ktorá v Európe vyvolala veľké osvietenské hnutie, treba ešte menovať fyzika Isaaca Newtona (1643-1727). To, čo vykonali Koperník, Kepler, Galilei, Huygens a iní. V metóde vedeckej práce znamená Newtonove dielo maximálne vydarené spojenie induktívne empirického a deduktívne matematického smeru. - Vtedajšom Anglicku nebol Newton ojedinelím zjavom, ďalší, koho treba menovať, je Robert Boyl (1627-1692), priekopník novovekej chémie.
Mnohých oslavovaných renesančných filozofov prírody, ako Giordana Bruna alebo Paracelsa a jeho talianských protivníkov, charakterizovala v novej dobe istá domýšľavosť. Newton si až do konca svojho života uvedomoval, že ľudský duch môže zastihnúť iba zlomok pravdy.

Svoje životné vedecké dielo uzavrel slovami: " Bytie a vedenie je more bez brehov: Čím ďalej prenikáme, tým nezmerateľne sa rozprestiera to, čo ešte leží pred nami, každý triumf vedenia v sebe zahŕňa starý poznatok o nevedení."


John Locke

Anglická filozofia prežívala v 18. stročí svoju veľkú dobu. Milníky jej cesty vyznačujú mená troch mužov: Locke, Berkeley, Hume.
John Locke sa narodil v roku 1632 neďaleko Bristolu. Po dôkladnom štúdiu, obzvlášť prírodných vied, lekárstva a štátnej vedy, sa zoznámil s lordom Ashleym ( neskôr lord Shaftesbury). Po štvorročnom pobyte v južnom Francúzku v rokoch 1675-1679 sa Locke opäť vrátil do vlasti spolu s Shaftesburym, ktorý bol medzitým opäť povolaný do čela kabinetu. ani toto obdobie však netrvalo dlho. Po novom páde ministerstva odišiel Locke do Holandska, kde sa od roku 1683 do r. 1688 skrýval, pretože mu hrozilo politické prenasledovanie. Keď v roku 1689 nastúpil na anglický trón Vilém Oranžský, následoval ho do Anglicka aj Locke. V roku 1700 odišiel Locke na odpočinok a posledné 4 roky svojho života strávil v ústraní na statku svojho šlachtického priateľa.
Hlavné Lockovo dielo vzniklo okolo roku 1670, ale bolo uverejnené až o 20 rokov neskôr, je nazvané Esej o ľudskom rozume. Navonok sa vyznačuje prostým, milým a každému vzdelancovi prístupným jazykom. Svoje dielo predkladá týmito slovami: " Nevydávam túto esej preto, aby som poučoval mužov bystrého úsudku a širokého rozhľadu, lebo v porovnaní s takými majstrami som ja sám iba žiak. Preto ich predom varujem, aby tu nečakali viac než to, čo som utkal zo svojich vlastných neobratných myšlienok a čo je ľuďom môjho druhu primerané."
Východiskom Lockových úvah je poznanie, že každému filozofickému uvažovaniu musí predchádzať skúmanie týkajúce sa schopností rozumu a predmetov, ktoré sú, resp. nie sú v jeho dosahu. Už pred Lockom si mnohí filozofi vytkli za cieľ preskúmať nástroje a možnosti myslenia ešte pred vlastnou filozofickou prácou. Lock je však prvý, kto vzal túto úlohu celkom vážne, je teda prvým kritickým filozofom, vlastným otcom modernej kritiky poznania.
Lockova metóda je teda celkom odlišná od metódy francúzkeho mysliteľa.Pochybnosť nebránila Descartovi v tom, aby predom nepredpokladal pojem boha s celkom určitými vlastnosťami. Proti tomu poukazuje Locke na to, že tento pojem boha sa v dejinách ľudstva u rôznych národov nevyskytuje všade.

Ak máme teda zistiť akým spôsobom vstupujú do našeho poznania predstavy a pojmy a aký stupeň istoty zaručuje rôznym predstavám ich pôvod, je treba sa pýtať: Ako sa predstavy a pojmy vôbec dostávajú do vedomia? Aký stupeň istoty majú rôzne predstavy podľa tohoto svojho pôvodu?
Na prvú otázku sú možné 3 odpovede ( ako zistil aj Descartes ): Ideje v našom vedomí pochádzajú buď z vonkajšieho sveta, alebo ich vytvorilo samo naše vedomie z predstáv, ktoré ako materiál našeho myslenia majú svoj pôvod vo vnútri vedomia, alebo sú vo vedomí obsahované od samého začiatku, tj. sú vrodené. Celá prvá časť Lockoveho diela je venovaná dôkazom, že vrodené idey neexistujú. No innate ideas!
V druhej knihe uskutočňuje Locke podrobný dôkaz toho, že všetky idey skutočne pochádzajú zo skúseností. Dochádza pri tom k tomuto rozdeleniu:
A. Jednoduché idey , najjednoduchšie elementy našeho myslenia, jednoduché obrazy vnemov.
a) Vonkajšie skúsenosti (sensation) je prameň, z ktorého prichádzajú do vedomia jednoduché idey. Locke dochádza k poznaniu, že prostredníctvom takéhoto vnímania neprichádzajú do vedomia nikdy veci samé, ale vždy iba kvality.
aa) Primárne kvality - k nim počíta rozlohu a tvar telies, ich pevnosť (nepriepustnosť), počet, ako aj pohyb a kľud.
bb) Sekundárne vlastnosti sú farba, chuť, vôňa, teplota, zvuk nepríslúcha telesám stále, ale iba príležitostne a v určirých vzťahoch.
b) Vnútorné skúsenosti (reflection) nazýva Locke vnemamy, ktoré vznikajú tak, že vedomie neprijíma dojmy z vonkajšieho veta, ale akosi sa obracia samo k sebe (reflektuje) a pozoruje svoju vlastnú činnosť. Rozlišuje poznávanie (vnímanie, spomínanie, rozlišovanie, porovnávanie) a chcenie.
c) Vonkajšie a vnútorné skúsenosti môžu pôsobiť spoločne. Tak je tomu aj v prípade pociťovania rozkoše a bolesti.
B. Zložené idey vytvárajú rozum kombinovaním jednoduchých, podobne ako sa z písmen abecedy tvoria slová. Locke rozlišuje 3 druhy zložených ideí:
a) módy, k nim patrí počet, priestor, trvanie atď.,
b) substancie: boh, duch, teleso,
c) vzťahy, k nim patria pojmové dvojice identita a rôznosť, príčina a účinok, priestor a čas,
Tvrdenie, že zložené idey majú miesto iba v rozume, pripúšťa jedinú výnimku: pojem substancia. O jej podstate najviac môžeme poznať, že existujú substancie schopné myslenia a substancie myslenia neschopné. Obidve, ako telesnú tak aj duchovnú substanciu, pokladá Locke za rovnako nepostihnuteľné.
Lockova náuka o poznaní je iba časťou celého jeho diela. Nemenej významné sú jeho myšlienky a výchove, jeho politické, nábožensko-filozofické a etické názory.


George Berkeley

Život Berkeleyho (narodil sa 1684 alebo 1685 v južnom Írsku) neprebiehal tak pohnute ako život Hobbesov, či Lockov.
Už ako dvadsťštyriročný publikoval Berkeley svoju Novú teóriu vedenia, skvelé psychologické štúdium. V dvadsatichpiatich rokoch vydal svoje hlavné dielo Pojednávanie o základoch ľudského poznania.

Neskôr podal populárny výklad svojej filozofie formou dialógu.
Berkeley nadväzuje na Locka, všíma si však v jeho myšlienkách dve nedôslednosti: Zmyslovo vnímateľné kvality zraku, sluchu, čuchu a chuti chápal Locke ako subjektivné, a preto ich označil ako sekundárne. Naproti tomu rozlohu, pevnosť a pohyb, tiež vnímateľné zmyslom -hmatom- postavil ako primárne kvality pred kvality sekundárne a vyslovil hypotézu, že ich pôvodom je určitá skutočnosť, ktorá presne odpovedá našemu vnemu. Druhá nedôslednosť: Locke tvrdil, že zloženým ideám, ktoré formuje rozum, nezodpovedá nič skutočného, ale v prípade substancie urobil výnimku.
Tieto rozpory odstránil Berkeley tak, že sa dôsledne pridržal princípu, podľa ktorého všetko, čo vnímame a poznávame, či už prostredníctvom vonkajšieho alebo vnútorného vnímania, či ako primárnu alebo sekundárnu vlastnosť, alebo ako jednoduché alebo zložené edey, je nám vždy dané iba ako fenomén našeho vedomia, ako stav našeho ducha-poznatku, ktorý neskôr vyjadril Schopenhauer vetou: "svet je moja predstava".
V tom, čo nazývame svetom, nie je nič než mysliaci duch so svojimi ideami. Názor, podľa ktorého skutočný je iba duch a jeho idey, a ktorý popiera naše právo uznávať ešte skutočnosť existujúcu mimo ducha, sa dá nazvať dôsledným idealizmom.
Prírodné zákony nie sú nič iného ako zákony, podľa ktorých boh spojuje idey v našich mysliach. Základom prírodných zákonov je naše očakávanie, že aj v budúcnosti budú rovnaké predstavy v rovnakej zákonitej postupnosti a s rovnakým spojením, napr. že po predstave "blesk" bude nutne nasledovať predstava "hrom". Toto očakávanie sa zakladá na našom presvedčení o nemennosti božej vôle.
Tieto zákony nemôžeme odvodiť logickou cestou. Musíme ich poznávať pozorovaním, skúsenosťami. U Berkeleyho sa teda idealizmus spojuje s anglickým empirizmom.


David Hume

Narodil sa v roku 1711 v Edinburghu. Už v dvadsiatichšiestich rokoch napísal za svojeho viacročného pobytu vo Francúzku svoje najvýznamnejšie dielo: Pojednávanie o ľudskej prirodzenosti.
Dvakrát sa Hume uchádzal o akademickú katedru, ale márne. Prijal teda miesto knihovníka v Edinburghu. Táto činnosť mu bola podnetom k napísaniu slávnych Dejín Anglicka, diela, ktoré ho preslávilo a prinieslo mu i hmotný blahobyt.
I Hume nadväzuje na Locka. To, čo je prítomné a fakticky dané prostredníctvom vonkajšieho a vnútorného vnímania, nazýva "impression" (dojem). Obrazy (kópie) dojmov, ktoré plodí spomienka a fantázia, nazýva "ideas", ideje.
Zložené idey sú podľa Huma rovnako ako u Locka vytvorené v rozume kombináciou jednoduchých elementov (impresií a ideí). Ale Hume ich podrobuje oveľa viac dôkladnejšej analýze ako Locke.

Zkúma vzťahy a princípy, podľa ktorých k tomuto združovaniu dochádza:
1) Princíp podrobnosti a odlišnosti
2) Princíp priestorovej a časovej súmernosti.
3) Princíp kauzálneho spojenia ako príčina a účinok.
Pamäť a predstavivosť, na nich spočíva celý vyšší duchovný život, sú totiž bohužial prispôsobené tak, že sa pri združovaní predstáv môžu veľmi ľahko mýliť.
Napr. k takzvanému klamu pamäti dochádza tak, že ideu, ktorú práve mám, spojujem s nesprávnym dojmom, pretože impresia, ktorá bola pôvodným podnetom, sa už z mojej pamäti vytratila.
A ako Hume odhaluje, v týchto omyloch majú svoj pôvod práve najobecnejšie pojmy vedy a filozofie. Tak predovšetkým pojem substancia. Ak si zoberieme telesá všetkej kvality, ktoré sú nám sprostredkovávané impresiami, čo zostane? Locke odpovedal takto: Za kvalitami je čosi skutočného, pôsobiaceho, substancia. Naproti tomu Berkeley tvrdil: Nezostane nič. Existuje iba myseľ a jej impresia. Hume v tejto otázke celkom súhlasí s Berkeleym. Neexistuje žiadna impresia, ktorá by nám okrem kvality prostredkovala aj nejakú substanciu za touto kvalitou. Ale Hume hovorí ďalej: Odkiaľ teda predstava substancie vstupuje do našeho myslenia: Predstavivosť (podľa Huma) nedokáže nič iného, ako rozmanitým spôsobom spojovať impresie a z nich odvodzené idey. Ale predstava substancie predsa musí pochádzať z nejakej impresie. Avšak táto predstava nemá vôbec svoj pôvod vo vonkajšom vnímaní (sensation v Lockovom zmysle) - ale skôr vo vnútornom vnímaní, v činnosti rozumu pozorujúceho seba samého. Pochádza z vnútorného nutkania vzťahovať dojmy kvalít k nejakému ich nositeľovi (substrátu). Vnem tohoto (psychického) nutkania v nás je impresia, z ktorej pochádza pojem substancia tým, že túto impresiu chybne vzťahujeme k vonkajším vnemom. Ich jazykovým výrazom je vytvorenie substantíva (podstatného mena).
V prvom rade to platí o telesnej substancii. Ale podľa Huma platí tiež to i o substancii mysliacej, o duchu.
Nutne se však kladie otázka, čo pre takýto názor ešte zostáva zo "sveta"? Humovi zostáva už len jediné: predstavy. Že v spojovaní našich predstáv nevládne žiadna nutnosť, ukazuje Humova kritika pojmu - kauzality. Čo znamená kauzalita pre bežné myslenie? Nejakú zmenu (pohyb, činnosť), pozorovanú v prírode, ktorú spájame v myšlienkách s inou zmenou, ktorá s prvou súvisí v čase i v priestore, tak, že sa druhá zmena javí ako spôsobená prvou, ako jej nutný následok. Predstava kauzality by mohla byť pravdivá iba vtedy, ak by sa dala ukázať nejaká impresia, ktorá by nám toto spojenie ukázala ako príčinné a nutné. Je taká impresia? Hume odpovedal: "Všetko, čo vnímam, je - vedľa kvalít - iba súčasnosť a následnosť určitých počiatkov. Možem pozorovať napr.

ako pohybujúca gulečníková guľa vráža do nehybnej gulečníkovej guli: Ak sa zamerám výhradne na to, čo vnímam, neuvidím viac, ako to, že po udalosti A nasleduje udalosť B Vnímanie mi neustále ukazuje iba následnosť, nikdy príčinnosť. Ak pozorujem nejaký proces prvýkrát, tak vôbec neviem, či mám pred sebou kauzálnu spojitosť alebo "náhodné" stretnutie dvoch zmien. Ak však stále pozorujem vzťah týchto zmien v časovej a v priestorovej súvislosti, vnucuje sa mi predstava, že je medzi nimi vnútorná, nutná príčinná súvislosť. A toto vnútorné nutkanie, teda nikdy nie nutnosť objektívna, skôr psychologická, iba zvyk vo mne - podobne ako v prípade pojmu substancia - vyvoláva predstavu kauzálneho vzťahu tým, že toto nutkanie vnímam ako také, teda mám ich ako (vnútornú) impresiu."
Humova argumentácia nemá byť namierená proti zdravému ľudskému rozumu, skôr proti dogmatickým filozofom, metafyzikom, ktorí stále prekračujú hranice a predstierajú vedenie o tom, čo
vedieť nemôžeme. Im pravdaže Humov skepticizmus zasadil zničujúci úder. I veľkého Kanta prebudili podľa jeho vlastného domnievania Humove myšlienky z "dogmatického spánku".
Hume vypracoval vlastnú teóriu pravdepodobnosti. Myšlienka nahradiť v prírodných vedách prísnu kauzalitu pravdepodobnosti prežíva v dnešnej prírodovede Humom netušenú renesanciu.



II. Osvietenstvo vo Francúzsku


1. Prenesenie myšlienok anglického osvietenstva do Francúzska


Celá druhá polovica 17. storočia je vo Franúzsku vyplnené vládou Ludvika XIV. Francúzsko muselo za rozmach zahraničnej moci a prepych tejto doby platiť preťažovaním a vnútorným vyčerpávaním národných síl, čo v sociálnej oblasti pôsobila ako jedna z najdôležitejších príčin neskoršej francúzskej revolúcie. Obdivuhodný rozkvet klasickej francúzskej literatúry (Corneille, Racina, Moliére, La Fontaine) nemá v tomto obdodí na vedeckom a filozofickom poli rovnocennú obdobu. Bezchybná vybúrenosť francúzštiny sa v 17. a 18. storočí stala jazykom dvorov a vzdelaných vrstiev v Európe. Kultúrny život za vlády Ludvika XIV. vystriedal po jeho smrti (1715) živý záujem o všetko, čo pochádzalo z Anglicka. Francúzi začali študovať anglickú ústavu a spoločenský systém, anglickú prírodovedu a filozofiu. Do Francúzska začal prúdiť široký tok myšlienok, ktoré zrodilo Anglicko, a z Francúzska sa prelieval do celej západnej Európy. Osvietenstvo sa stalo európskym hnutím. Objavenia Anglicka Francúzmi môžeme teda považovať za rozhodujúcu udalosť európskych duchovných dejín začínajúceho 18. storočia.
Francúzske osvietenstvo sa od anglického líši predovšetkým v jednom bode: svojou väčšou radikálnosťou. Anglické myslenie, a to aj v osvietenskej dobe, zostávalo vždy určitou mierou zviazané tradíciou.

Vo Francúzsku, kde bola cirkev ako viditeľný reprezentant náboženstva tesne spojená so silami starej spoločnosti, bol rozchod s tradíciou prevedený omnoho radikálnejšou formou a do posledných dôsledkov.
Taktiež vo Francúzsku malo osvietenstvo svojich predchodcov a priekopníkov. Patria k nim skeptik a kritik Pierre Bayle, o ktorom sa hovorí ako o Descartovom prívržencovi. O sprostredkovanie anglických myšlienok Francúzom sa zaslúžili predovšetkým dvaja myslitelia: Montesquieu a Voltaire.


De la Bréde et de Montesquieu


V roku 1721 vyšli v Paríži Perské listy, v ktorých sa opisuje cesta dvoch mladých Peržanov Francúzska. Tí vo svojich dopisoch domov študujú a kritizujú tamtie spločenské, štátne a cirkevné pomery. Dielo ako celok bolo skvelou a zničujúcou satirou na štátny absolutizmus, cirkevnú neznášanlivosť a všeobecné uvoľnenie mravov v tedajšom Francúzsku. Ich autorom bol mladý Charles de Sécondat, baron de la Bréde et de Montesquieu (1689-1755), ktorý sa ukázal ako nebezpečný kritik spoločnosti. Jeho výslovným cieľom bolo zužitkovať anglický vzor i pre svoju vlasť a pre Európu. Po dlhoročnom historickom prípravnom štúdiu napísal svoje dve hlavné diela: Úvahy o príčinách veľkosti a pádu Rimanov a Duch zákonov, ktorý má 31 kníh. Obidve diela majú rovnakú myšlienku: Rozhodujúcim momentom dejín, na ktorom závisí šťastie aj nešťastie národov, nie je vôla, či svojvôla vládcov, ale skôr celková povaha spoločenských a štátnych pomerov. Správny zákon je ten, ktorý je najlepšie prispôsobený charakteru a stupňu historického vývoja daného národa. Preto neexistuje žiadny abstraktný a univerzálny ideál, či schéma najlepšieho štátu.
Montesquieu prejavoval svoju náklonnosť k určitým štátnym formám, z historických dáva prednosť forme rímskeho štátu a z novších teórií štátu a ústavnej praxi Angličanov. U nich predovšetkým vyzdvihuje rozdelenie štátnej moci. Teoretickou koncepciou rozdelenia moci prevzal z Lockovej teórie štátu. Locke požadoval prísne oddelenie exekutívnej (výkonnej) a legislatívnej (zákonodárnej) moci v štáte. Vedľa tejto dvojitej moci kladie Montesquieu tretiu, moc súdnu.


Francois Marie Aroueta - Voltaire

Diela Francois Marie Aroueta, ktoré písal pod pseudonymom Voltaire, zaplňujú 99 zväzkov. Sotva v nich nájdeme niečo, čo by pred ním už nepovedali iní. Ale nenájdeme iného mysliteľa, ktorý by to bol vyslovil aspoň tak dobre ako Voltaire, a predovšetkým nikoho, kto to vyslovoval tak vášnivo, tak vytrvalo a s takým prenikavým úspechom.

Preto mu patrí čestné miesto v dejiních filozofie.
Voltaire, ktorý sa narodil v roku 1694 ako syn zámožného otára, prišiel v dvadsaťjedenrokoch do Paríža, kde si získal povesť ako aj duchaplného, tak aj ľahkomyselného posmievača.
Svojou prvou tragédiou Oidipus, položil Voltaire základ ku svojemu menu, ktorý dokázal po celý svoj život udržiavať s pozoruhodnou obratnosťou.
Po ôsmych rokoch Voltaire odpovedal istému šlachticovi nie priamo urážlivou, ale podľa vtedajších merítok veľmi smelou replikou. Bol uväznený do Bastily a prepustený iba pod podmienkou, že odíde z krajiny do Anglicka a zostane tam.
Do roka sa nielen naučil po anglicky, ale oboznámil sa aj s najvýznamnejšou anglickou literatúrou tej doby. Duchovná sloboda, samozrejmosť, s ktorou anglickí spisovatelia a filozofofia písali a verejne hájili to, čo pokladali za správne, mu imponovala nemenej ako sloboda politická. Vo svojich Filozofických listoch o Angličanoch, postavil túto slobodu Volataire veľmi ostro proti zkorumpovanej vláde šlachty a s ňou spojeného duchovenstva vo svojej vlasti. Voltaire svojími Základmy Newtonovej filozofie z roku 1738 ako prvý Francúzom priblížil dielo Newtonove.
Neskôr začal písať okrem drám - Zaira, Mohamed, Semiramis a iné - svoje úspešné romány. Nie sú to ale romány v bežnom slova zmyslu. Sú napísané veľmi zábavnou formou. V jeho románe Mikromegas, napísanom na spôsob "Guliverových ciest", prichádza na Zem obyvateľ Síria, vysoký viac tisíc stôp a rozpráva s pozemským filozofom.
Ďalším jeho dielom bola Esej o mravoch a duchu národov, ktoré publikoval v Berlíne. Bol presvedčený, že história vo svojej podobe podávala sotva niečo iného ako "chaos, veľa ničivých udalostí bez súvislosti a následnosti, tisíce bitiek, ktoré o ničom nerozhodli".
Pozornosť zameral vnútorné hnacie sily dejín, napísal tak prvú Filozofiu dejín v duchu modernej vedy.
Miesto Voltairovho vyhnanstva, Ferney, sa stalo akýmsi duchovným hlavným mestom Európy. Kniežatá aj učenci za všetkých kútov sveta sem prichádzali osobne, či písomne zložiť poklonu. Úctu mu vzdávali aj švédsky a dánsky kráľ, ruská cárovna Katarína II. a listom na umierenie naviazal prerušené styky i Fridrich Veľký.
Výrazom Voltairovho pesimizmu je novela Candide.
Zásadné miesto vo Voltairovom celoživotnom diele majú jeho príspevky pre Encyklopédiu a vytvorenie vlastného Filozofického slovníka.
V diele Pojednávanie o znášanlivosti sa hovorí: "Subtilnosti, po ktorých v evangéliách nie je ani stopy, sa v dejinách krasťanstva stali prameňom krvavých sporov. - Akým právom by mohol tvor stvorený k sebaučeniu nútiť iného tvora, aby myslel tak, ako on myslí?"
Svoje vyznanie viery formuloval v hesle "Teista" vo svojom Filozofickom slovníku takto: "Teista" je človek pevne presvedčený o existencii práve tak dobre ako mocné vyššie bytosti, ktoré stvorili ostatný svet...
Vjazd osemdesiattriročného Voltaira do Paríža v roku 1778 sa podobal triumfálnemu sprievodu, aký nebol doprianý žiadnemu kráľovi.

Smrť ho zastihla uprostred triumfu v predvečerom revolúcie. Krátko pred svojou smrťou dal svojemu sekretárovi toto písomné prehlásenie: " V okamžiku smrti vyznávam, že uctievam boha, milujem svojich priateľov, nepociťujem nenávisť ku svojim nepriateľom a nenávidím poveru. Voltaire."


Jean Jacques Rousseau

a) život, dielo, hlavné myšlienky
Svoj život vylíčil sám Rousseau s veľkou otvorenosťou, hraničnú až s exhibicionizmom, vo svojich Vyznaniach. Je to život človeka zmietaného rozporami, vnútornými zápasmi a vášnivými citmi, človeka večne nestáleho, hlboko nešťastného, so silnými psychopatickými rysmi. Narodil sa v roku 1712 v Ženeve, v šestnástich rokoch prestal študovať a najviac mal na neho vplyv staršej ženy, ktorá sa mu stala matkou aj milenkou. Po svojom prvom literárnom úspechu žil zčasti v Paríži a zčasti na iných miestach Francúzska.
V roku 1749 vypísala Akadémia v Dijone ako námet rozpráv súťažiacich o ich cenu otázku: " Či pokrok vied a umenia (od renesancie) prispel k zlepšeniu mravov." Táto téma bola iskrou, ktorá naraz zožala v Rousseauovi všetko to, čo v sebe nazhromaždil rozmýšlaním vo svojoj dedindkej samote. Po dohode s Diderotom odpovedal svojim spisom Rozprava o vedách a umení, vydaným v roku 1750. Spis bol poctený cenou a hneď urobil svojho autora oslavovaným spisovateľom. Rousseau dal zadanej otázke obecnú podobu: či umenie a vedy vôbec sú užitočné pre mravnosť a ľudské šťastie. Odpovedal na to rozhodne: Nikdy. Logicky a vedecky úplne neškoleným spôsobom rieši zásadný problém hodnoty kultúry. Kde sú jej plody? K čomu by nám bola napr. právna veda, ak by v živote spoločnosti nevládla nespravodlivosť, k nej vychovávaná kultúrna zjemnelosť? K čomu by bola filozofia, ak by sa každý pridržiaval prostých, prirodzených cností?
Rousseaov spis a diskusia, ktorá sa o ňom rozvinula, dala podnet Akadémie k vypísaniu druhej súťažnej otázky: Ako vznikla nerovnosť medzi ľuďmi a je zdôvodnené prirodzeným právom? Rousseau odpovedal Rozpravou o pôvode a základoch nerovnosti medzi ľuďmi (1753).
Rousseau najprv kreslí obraz "prírodného stavu". Všetci sú zdraví, pretože príroda sama vyhladzuje všetko slabé, panujú prirodzené ctnosti, sexuálne vzťahy sú čisto animálne a nekomplikované, ľudia sú izolovaní, nezávislí, nikomu nepoddaní, nie je tu výroba, reč ani premýšlanie.
Čo privodilo koniec tohto prírodného stavu? Keďže presné historické pramene chýbajú, musí túto medzeru vyplniť filozofia.

"Prvý človek, ktorého napadlo obsadiť určitý kus pozemku a vyhlásiť: Toto je moje! a keď našiel dosť prostoduchých ľudí, ktorí mu uverili, bol skutočným zakladateľom občianskej spoločnosti." Akonáhle však bola voľná pôda rozdelená, mohol jeden prospievať na úkor iného. Zrodilo sa panstvo, násilie a lúpeže. Ľudia sa stali chtivými, ctižiadostivými a zlými.
Vznik vlastníctva bol teda prvým nešťastím: vytvoril bohatých a chudobných. Druhým nešťastím bolo ustanovenie vrchnosti: vytvorilo vládcu a ovládaných. Tretím nešťastím bol zvrat moci v ľubovôli: vytvoril pánov a otrokov, ktorých jedinou povinnosťou bola poslušnosť.
Takto sa ľudstvo vyvinulo z prírodného stavu do takého stavu, ktorý je výsmechom všetkému prirodzenému právu. Čo robiť? Neexistuje žiadne východisko, žiadna možnosť obratu? Rousseau sa pokúša dať odpoveď v Spoločenskej zmluve ("Contrat social"), vo svojom najznámejšom, ale nie jedinom, politickom spise. "Človek sa narodil slobodný, ale všade je v okovách."


b) Rousseaov význam

Rousseau a osvietenstvo - jeho stotožnenie "rozumu a "prírody" je charakteristické pre celé myslenie osvietenskej doby. Tiež je jasné, že Rousseauova "príroda" je čosi veľmi umelého, nemenej strojeného alebo prejemnelá dvorská etiketa jeho doby. Jeho "prirodzená" výchova vyžaduje značne umelú izoláciu dospievajúceho človeka od spoločnosti, v ktorej musí v neskoršej dobe žiť.
Rovnako ako v Anglicku Hume a neskôr v Nemecku Kant je Rousseau posledným géniom osvietenstva a zároveň jeho najprenikavejším kritikom, umožňujúcim celému hnutiu prekročiť samo seba.
Rousseau a revolúcia - Ústava francúzskej republiky bola koncipovaná podľa vzoru Spoločenskej zmluvy. Heslo "Voľnosť - Rovnosť - Bratstvo" sa čerpalo z revolučného zápalu Rousseau. I tragický vnútorný rozpor, ktorý sa v revolúcii rozvinul, začal pod heslom slobody a skončil despociou a neznášanlivosťou, čo je už predznamenané v Rousseauovom myslení. Alebo aj rozhodný individualizmus, ku ktorému sa hlásil, je vzdorom všetkého Rousseauovho ujisťovania v nevyriešiteľnom rozpore so strohými požiadavkami bezpodmienečného podriadenia jednotlivca pod obecnou vôlou, ako ich hlása druhý diel Spoločenskej zmluvy.
Rousseauov vplyv - Cituplný Rousseau je predzvesťou všetkeho toho, čo v 19. storočí vzniklo ako hnutie smerujúce proti duchu 18. storočia. Búrka a vzdor, romantika, ale i rozmanité hnutia náboženskej obrody majú svojho predka tiež v Rousseauovi. Na druhej strane pôsobí Rousseauova kritika spoločnosti na takzvaný rannoutopický socializmus aj na revolučný socializmus. Okrem toho sa marxistický socializmus môže veľmi dobre odvolávať na Rousseauove výroky, ako: "Štát je vzhľadom k svojím členom na základe spoločenskej zmluvy pánom ich statkov.

Vlastníci sú iba správcami verejného majetku. A ako v Sparte sa teda môže suverén v súlade s právom zmocniť majetku všetkých."


Osvietenstvo v Nemecku


V celku, predovšetkým však ale ku vzťahu k náboženstvu, je omnoho menej radikálne ako osvietenstvo francúzske.
Prvý veľký predstaviteľ nemeckého osvietenstva je Leibnize a ďalším Kant, ktorým nemecké osvietenstvo vrcholí a zároveň končí.
Filozofická literatúra nemeckého osvietenstva sa vyznačuje určitou suchou striezlivosťou, pedantstvom a nie zrieka je poznamenaná nudou. Nemčina ako nástroj vyjadrovanie filozofických myšlienok nebola tak prepracovaná a vybrúsená ako francúzština v literatúre 18. storočia.
Ale tento zvláštny ráz nemeckej osvietenskej filozofie nebol len slabosťou. Napr. Christian Wolff učil pedantne privykať svojich čitateľov a poslucháčov, aby usilovne premýšlali o svojich predpokladoch a postupovali logicky a metodicky. V prvom období svojho pôsbenia písal a vyučoval Wolff po nemecky. U naho sa nemecká veda a filozofia začala zvolna učiť k neobmedzenému užívaniu materinského jazuka. Wolff tiež utvoril väčšinu dodnes používaného filozofického slovníka.
Pruský kráľ Friedrich Veľký (1712-1786) ovplyvnil nemecké osvietenstvo jednak nepriamo tým, že zhromažďoval na svojom dvore nemeckých aj cudzích vzdelancov - anglické a francúzske myšlienky takto zdomácneli v nemeckom myslení omnoho viac ako keby to bolo bez neho vôbec možné. Svoje zásady, predovšetkým svoj etos bezpodmienečného plnenia povinností a veľkodušnej tolerancie na poli náboženstva aj kultúrnej politiky, sa polkúšal uskutočniť za svojoj dlhej vlády, kdy praktikoval "osvietensky absolutizmus". Friedrich prirodzene kládol vo svojom výroku rovnaký dôraz na slovo "prvý" ako na slovo "služobník". Aj keď osvietený, ale stále to bol absolutizmus.
Čo platí o Friedrichovi, platí v podstatných rysoch aj pre celé nemecké osvietenstvo po Kanta: Jeho silnou stránkou nie je vypracovanie nových, originálnych filozofických systémov, jeho historickou zásluhou je zdôrazňovanie prednosti praktického, mravného rozumu a hlboký vplyv na myslenie a praktický život. Platí to aj pre najvýznamnejšieho z nemeckých osvietencov, ktorým bol básnik, mysliteľ a filozof Gotthold Ephraim Lessing (1729-1781).

Friedrich Veľký bol po celý svoj život proti Lessingovi zaujatý, hlavne vplyvom Voltaira, ktorý kedysi s mladým Lessingom polemizoval.
K okruhu Lessingových priateľov v Berlíne patrili ďalší dvaja predstavitelia nemeckého osvietenstva: Moses Mendelssohn(1729-1786) a Friedrich Nikolai(1733-1811). Do súvislosti s Lessingom patrí aj Hermann Samuel Reimarus1694-1768), prenikavý kritik biblického zjaveného náboženstva a obhájca deistického náboženstva rozumu. Po Reimarovej smrti vydal Lessing jeho Spis na ochranu rozumných ctiteľov boha.
Lessing bojoval proti neslobode a neznášanlivosti za ľudskú a náboženskú toleranciu. Od francúzskych osvietencov sa líši tým, že nie je ochotný vyliať s vaničkou dieťa. Napriek deprimujúcim faktom hľadá v ľudských dejinách nejaký zmysel. Nachádza ho v myšlienke Výchovy ľudského pokolenia, ako nazval svoje hlavné filozofické dielo, vydané v roku 1780.