Úvod
Postmoderna priniesla našej dobe relativizmus. O pravdivosti žiadnej z vecí nemôžeme hodnoverne vypovedať - pretože pravda rôznych subjektov je rovnako privilegovaná, kontextuálne podmienená kultúrnou pozíciou, tvrdí Wittgenstein. No napriek tomu, že „právd je viac“, platí, že 2+2=4. Napriek všeobecnej skepse voči poznaniu a realite samotnej, nám nezostáva nič iné, ako žasnúť nad dokonalosťou stroja, ktorému sme súčiastkami. Železné zákony prírody nás držia pevne za ruku, keď sa učíme chodiť - životom. Keď však príde čas, aby sme sa postavili na vlastné, zodpovedali za seba samých, stojíme zrazu pred ukrutnou voľbou. Prvou možnosťou je, že sa rozbehneme ako roztopašné deti, spoliehajúc sa na to, čo sme sa naučili, hľadiac dopredu a kráčajúc za „svojím“ cieľom. Druhá prebieha úplne rovnako, až na to, že predtým, než sa rozutekáme, postojíme a zrak nám zablúdi k ruke, čo nás doviedla po tento bod. Ak budeme dostatočne zvedaví a úprimní, opýtame sa: „Čo je vlastne oná nutnosť? A čomu vďačí za svoju moc?“(1,45) Odpoveď dostať nemôžeme, je to výrobné tajomstvo, a tak nám nezostáva nič iné, ako trpieť a bolestne nariekať. Ako pán Kierkegaard...

Hlas volajúceho na púšti
Samozrejmosti, ktoré vidíme okolo seba a ktoré sme schopní spoznávať rozumom, v nás vzbudzujú obrovský nepokoj práve preto, že si nedokážeme zodpovedať otázku, odkiaľ sa tieto pravdy vzali. Kto im dal neobmedzenú moc nad človekom? Ak si človek dokáže vyabstrahovať, že predtým, ako bolo na počiatku slovo, nebolo nič, prečo už nie je schopný pochopiť ničotu a súcno v absolútych intenciách. Ak človek dostal od Boha schopnosť načúvať múdrosti, prečo iba čiastočne? Čo presne je to nič, ktoré tu bolo, či nebolo, predtým? Ako to, že nič sa prevrátilo v niečo? „Kdyby tam byla jáma, tak by tam bylo něco, ale tam nebylo nic...“, je veta, ktorou nás už ako deti počastoval Nekonečný príbeh. Kierkegaard sa nepokúša o filozofické vysvetlenie, ani nám neponúka nádej, že sa nám podarí rozlúštiť hádanku bytia. Jediné, o čo sa snaží, je poukázať na fakt, že čosi také bolestivé, ukrutné a monumentálne nám visí nad hlavami. Paralelu s príkladom 2+2=4 vytvára citát: „Dobro je dobro a pravda je pravda je pravda, pretože to Boh chce.“ (1,91) Kierkegaard sa pokúša objasniť, aké stanovisko má v tejto chvíli zaujať človek. Je nemožné, aby pochopil rozumom to nezmerné šialenstvo, ktoré nám tu bolo predostrené.
Boh tvorí, človek je iba produktom – i keď veľmi dômyselne skonštruovaným.