Človek nie je schopný odhaliť to, čo ho stvorilo. Najmä keď sa o to bude pokúšať rozumom. Samotné nahliadnutie večnosti je prístupné len vo chvíli mnohorozmerného zdesenia, kedy sa naokolo rozlieha len rev a neartikulovateľné výkriky. V tej chvíli pocítime, čo znamená, že všetko je, ako On chcel. Pričom by sa nič nestalo, keby to bolo inak. Samým sa nám otvoria oči nad banálnosťou formy sveta, v akom žijeme. „Iba ten, kto bytostne otrasený zistil, že všetko je možné, a tak sa stal Duchom, iba ten sa priblížil k bohu.“ (1,20)
Ak vlastníme čosi ako zvyšky svojej detskej fantázie, spomenieme si, na tie čudesné svety, o ktorých sme tušili, že môžu existovať. Vymýšľali sme si ukrutné variácie našich životov a náš rozum nám neudával obmedzenia logiky, fyziky, či matematiky. Pokojne sme sa pokúšali prilepiť dym, alebo presviedčať mamu, že polievku už nemusí variť, keď nám tečie teplá voda. Je táto naša schopnosť nenávratne stratená? Možnosť, ako sa môžeme vymaniť zo zavádzajúceho područia rozumu, vidí Kierkegaard, v ceste viery. „Kto má vieru ako zrnko horčice, môže aj hory prenášať.“ (1,19)

Zrieknutie sa rozumu
„S vierou odišiel Abrahám z otcovskej zeme a stal sa cudzincom v zemi zasľúbenej. Jedno tam zanechal, jedno vzal so sebou: nechal tam pozemský rozum, so sebou vzal vieru – lebo ináč by ani neodišiel, všetko by mu pripadalo ako holý nezmysel,“ hovorí Kierkegaard v diele „Bázeň a chvenie“. (6,1) Znamená to, že je zbytočné pokúšať sa rozumom postihnúť skutočnú podstatu. Ako ľudia sme schopní poznať iba to, čo tvorí náš svet, so svojou zákonitosťou, pravidelnosťou, ako aj nepredvídateľnosťou, avšak vlastnou iba pozemskému. Sokrates, ktorého si Kierkegaard nesmierne vážil, hovorí: „Iba pravda zrodená človekom samým, môže byť pre neho užitočná.“ (1,27) Teda to, čo poznať nemôžeme, ani nemá byť predmetom našich túžob po obsiahnutí. Tu sa však Kierkegaard napriek svojej úcte voči Sokratovmu učeniu, stavia do opozície. Ak aj nie sme schopní nahliadnuť do desivej hĺbky absolútna, nemôžeme jeho existeciu prehliadať. Jediným východiskom je pre nás zrieknutie sa bytia , „ktoré tým, že má počiatok, je odsúdené k nevyhnuteľnému koncu“. (1,8) Len ak sa očistíme z dočasnosti, priblížime sa pravde. Preto Kierkegaard tak vášnivo napádal Hegelov systém, jeho absolútneho ducha. Hegelovo učenie síce rátalo s čímsi, čo človeka presahuje, no pole jeho pôsobnosti Hegel vsadil len reálií tohto sveta. Z náboženstva uznal len to, čo mohol potvrdiť rozum.