Avšak Kierkegaard tušil, že za týmto poznaním je niečo viac: „Ľudia sa stali príliš objektívnymi, než aby dosiahli večnej blaženosti: večná blaženosť spočíva vo vášnivom, nekonečnom zaujatí.“ (1,12)
Existenciálna filozofia má byť podľa neho filozofiou, ktorá neprináša pochopenie, ale život. Tu sa vrátim k príkladu z úvodu. Ak sa pustíme do života s presvedčením, že všetko dianie sveta má svoju príčinu, aj následok len samo v sebe, budeme žiť po celý čas v mylnom väzení ľudskej racionality. Postačia nám vysvetlenia prírodného determinizmu a svoju myseľ zakotvíme v predstave jedinej možnej existencie. „Ľudskú existenciu poňal Kierkegaard ako čosi, čo sa nedá myslieť.“ (3, 19) Pochopil, že nemôže ľudstvu ponúknuť ekvivalent, pretože to, o čom hovorí, je kvalitatívne, aj rozsahom odlišné. To, čo jeho tak ničivo desí, je len vecou viery, vecou vnútorného nastavenia, prijať absolútno ako fakt, ktorý je skutočnou podmienkou sveta, dynamiky a následnosti, v ktorej žijeme. Keďže nie sme vybavení na to, aby sme sa tvárou v tvár postavili tejto najstrašnejšej výzve, môžme sa ňou iba nechať viesť a žiť ju. Ona pretvorila Ničotu v pohyb, v neustálu premenu, ktorou sú aj naše životy. Nám zostáva iba napĺňať obsahom túto formu, aká nám bola udelená. Kráčať životom, prijímajúc jeho podnety, súdiac, na úrovni, ktorou disponujeme, čo nám život predkladá. No s vedomím neustálej prítomnosti vitálnej sily, ktorá nás vedie a poháňa do cieľa, ktorého jasnosť je zrejmá len jej samej. Ide o skutočnosť, ktorá sa „nedá postihnúť a celkom vyčerpať logikou, odvodiť z vnútorného dialektického pohybu idee .“
(3, 18)
Špekulatívna filozofia nemôže existovať bez idey nutnosti, to znamená, že všetko je tak, ako má byť a nemôže inak. Tu Kierkegaard namieta, že je potrebné človeka vyrvať z nutných právd, a to cez vieru. „Iba viera dáva človeku odvahu a silu hľadieť do očí smrti a šialenstva...“ (1,20) A ďalej: „Rozum túžiaci po všeobecných a nevyhnutných pravdách, vedie k smrti. Cesta k životu vedie cez vieru.“ (1,67)

Ničota
V Kierkegaardovom diele nájdeme na tisíc-krát rozohraný motív, že na počiatku filozofie nebol údiv, ale zúfalstvo. „Stav nevinnosti znamená mier a pokoj, ale zároveň je v ňom aj čosi iné.. Čo to však je? Ničota. A ako pôsobí ničota? Vyvoláva úzkosť.“ (1,52)
Žijeme v predstave, že každá z vecí má svoj protiklad. Ak teda sledujeme prítomnosť bytia, nutne sa v nás ozve strach z nebytia. Smrť je tým momentom, ktorý určuje ostrú hranicu medzi bytím a nebytím človeka. Je predmetom našich najväčších obáv a najhlbšieho trúchlenia, ak zasiahne našich blízkych. Človeka premôže niečo také absurdné ako je Nič.