S čím sme predtým tak bezprostredne narábali, s kým tak zanietene komunikovali, to všetko v jednom okamihu jednoducho zmizne, rozplynie sa, vyparí. Nezachytiteľne. Z bežných vecí sa zrazu stáva paródia. Človek stojí uprostred javiska, kde na neho zvrchu čosi namierilo reflektor a on len stojí, nemôže sa pohnúť, nemôže nič povedať, pretože nie je čo a komu a prečo.. Ničota, ktorá sa okolo neho rozprestiera, sa začne približovať, doberá si ho, vyzýva ho - k činnosti, k životu, no on len bezmocný stojí, bezdôvodne, bezozmyslu. Ničota spustí divý rehot a človek plače, trasie sa. Ničota človeka udrie, sáca ho. A človek kričí od ľaku, prečo nič necíti, prečo ho nič nebolí a stráca sa. S vypätím síl sa pokúša z Ničoty vymaniť, pohnúť sa, no cíti iba, ako z neho Ničota strháva mäso, rozmätáva kosti a slávnostne tancuje okolo vyprchávajúceho mozgu, jedinej zbrane, na ktorú sa človek zaslepene spoliehal. „Pred Ničotou sa nedá nikam ujsť.“ (1,75) Proti Ničote sa nedá bojovať niečím, čo nedržíme pevne v rukách. Jediným jej skutočným rivalom je existencia, bytie. Jej držiteľ však nie je človek. Nie je v jeho silách, aby ju dokázal sám vytvoriť. Človek je len sluhom, nositeľom, ťažným zvieraťom. Aby nezahynul, musí sa spojiť s niečím silnejším, s vierou a prijatím absurdna.

Absurdno a ticho
Čo však s priestorom, kde neplatia žiadne pravidlá? Ako je možné podeliť sa o absurdno s inými, ak neexistuje ani dohoda o zdieľaní? Utrpenie, ktoré Kierkegaard prežíval pred tvárou Ničoty, a rovnako Boha, mu znemožňuje sprostredkovať ostatným práve zrieknutie sa rozumu. Len odtrhnutím sa od špekulatívnych systémov, sa človek môže vrhnúť do absurdna. Tu je chránený pred Ničotou, no zároveň zviazaný svojou osamelosťou. Čo je absurdné, nemá zmysel a nemôže byť ani predmetom odovzania niečoho zmysluplného. „Presvedčenie, že „všetci“ nikdy nebudú považovať jeho utrpenie za hodné sebemenšej pozornosti, ho zbavuje možnosti podeliť sa s ľuďmi o svoje tajomstvo – čo privádza jeho muky do krajnosti a robí ich neznesiteľnými.“ (1,42)
Johannes de Silentio, pseudonym samotného Kierkegaarda v knihe „Bázeň a chvenie“, napovedá o odpovedi, ktorú Kierkegaard dáva na predošlé otázky. „Zdielanie viery musí byť v skutočnosti ponorené do mlčania.“ (2,20) Viera je charakteristická tým, že sa vymyká pravidlám rozumu, a teda aj reči.