Kierkegaard

Úvod
Postmoderna priniesla našej dobe relativizmus. O pravdivosti žiadnej z vecí nemôžeme hodnoverne vypovedať - pretože pravda rôznych subjektov je rovnako privilegovaná, kontextuálne podmienená kultúrnou pozíciou, tvrdí Wittgenstein. No napriek tomu, že „právd je viac“, platí, že 2+2=4. Napriek všeobecnej skepse voči poznaniu a realite samotnej, nám nezostáva nič iné, ako žasnúť nad dokonalosťou stroja, ktorému sme súčiastkami. Železné zákony prírody nás držia pevne za ruku, keď sa učíme chodiť - životom. Keď však príde čas, aby sme sa postavili na vlastné, zodpovedali za seba samých, stojíme zrazu pred ukrutnou voľbou. Prvou možnosťou je, že sa rozbehneme ako roztopašné deti, spoliehajúc sa na to, čo sme sa naučili, hľadiac dopredu a kráčajúc za „svojím“ cieľom. Druhá prebieha úplne rovnako, až na to, že predtým, než sa rozutekáme, postojíme a zrak nám zablúdi k ruke, čo nás doviedla po tento bod. Ak budeme dostatočne zvedaví a úprimní, opýtame sa: „Čo je vlastne oná nutnosť? A čomu vďačí za svoju moc?“(1,45) Odpoveď dostať nemôžeme, je to výrobné tajomstvo, a tak nám nezostáva nič iné, ako trpieť a bolestne nariekať. Ako pán Kierkegaard...

Hlas volajúceho na púšti
Samozrejmosti, ktoré vidíme okolo seba a ktoré sme schopní spoznávať rozumom, v nás vzbudzujú obrovský nepokoj práve preto, že si nedokážeme zodpovedať otázku, odkiaľ sa tieto pravdy vzali. Kto im dal neobmedzenú moc nad človekom? Ak si človek dokáže vyabstrahovať, že predtým, ako bolo na počiatku slovo, nebolo nič, prečo už nie je schopný pochopiť ničotu a súcno v absolútych intenciách. Ak človek dostal od Boha schopnosť načúvať múdrosti, prečo iba čiastočne? Čo presne je to nič, ktoré tu bolo, či nebolo, predtým? Ako to, že nič sa prevrátilo v niečo? „Kdyby tam byla jáma, tak by tam bylo něco, ale tam nebylo nic...“, je veta, ktorou nás už ako deti počastoval Nekonečný príbeh. Kierkegaard sa nepokúša o filozofické vysvetlenie, ani nám neponúka nádej, že sa nám podarí rozlúštiť hádanku bytia. Jediné, o čo sa snaží, je poukázať na fakt, že čosi také bolestivé, ukrutné a monumentálne nám visí nad hlavami. Paralelu s príkladom 2+2=4 vytvára citát: „Dobro je dobro a pravda je pravda je pravda, pretože to Boh chce.“ (1,91) Kierkegaard sa pokúša objasniť, aké stanovisko má v tejto chvíli zaujať človek. Je nemožné, aby pochopil rozumom to nezmerné šialenstvo, ktoré nám tu bolo predostrené.
Boh tvorí, človek je iba produktom – i keď veľmi dômyselne skonštruovaným.

Človek nie je schopný odhaliť to, čo ho stvorilo. Najmä keď sa o to bude pokúšať rozumom. Samotné nahliadnutie večnosti je prístupné len vo chvíli mnohorozmerného zdesenia, kedy sa naokolo rozlieha len rev a neartikulovateľné výkriky. V tej chvíli pocítime, čo znamená, že všetko je, ako On chcel. Pričom by sa nič nestalo, keby to bolo inak. Samým sa nám otvoria oči nad banálnosťou formy sveta, v akom žijeme. „Iba ten, kto bytostne otrasený zistil, že všetko je možné, a tak sa stal Duchom, iba ten sa priblížil k bohu.“ (1,20)
Ak vlastníme čosi ako zvyšky svojej detskej fantázie, spomenieme si, na tie čudesné svety, o ktorých sme tušili, že môžu existovať. Vymýšľali sme si ukrutné variácie našich životov a náš rozum nám neudával obmedzenia logiky, fyziky, či matematiky. Pokojne sme sa pokúšali prilepiť dym, alebo presviedčať mamu, že polievku už nemusí variť, keď nám tečie teplá voda. Je táto naša schopnosť nenávratne stratená? Možnosť, ako sa môžeme vymaniť zo zavádzajúceho područia rozumu, vidí Kierkegaard, v ceste viery. „Kto má vieru ako zrnko horčice, môže aj hory prenášať.“ (1,19)

Zrieknutie sa rozumu
„S vierou odišiel Abrahám z otcovskej zeme a stal sa cudzincom v zemi zasľúbenej. Jedno tam zanechal, jedno vzal so sebou: nechal tam pozemský rozum, so sebou vzal vieru – lebo ináč by ani neodišiel, všetko by mu pripadalo ako holý nezmysel,“ hovorí Kierkegaard v diele „Bázeň a chvenie“. (6,1) Znamená to, že je zbytočné pokúšať sa rozumom postihnúť skutočnú podstatu. Ako ľudia sme schopní poznať iba to, čo tvorí náš svet, so svojou zákonitosťou, pravidelnosťou, ako aj nepredvídateľnosťou, avšak vlastnou iba pozemskému. Sokrates, ktorého si Kierkegaard nesmierne vážil, hovorí: „Iba pravda zrodená človekom samým, môže byť pre neho užitočná.“ (1,27) Teda to, čo poznať nemôžeme, ani nemá byť predmetom našich túžob po obsiahnutí. Tu sa však Kierkegaard napriek svojej úcte voči Sokratovmu učeniu, stavia do opozície. Ak aj nie sme schopní nahliadnuť do desivej hĺbky absolútna, nemôžeme jeho existeciu prehliadať. Jediným východiskom je pre nás zrieknutie sa bytia , „ktoré tým, že má počiatok, je odsúdené k nevyhnuteľnému koncu“. (1,8) Len ak sa očistíme z dočasnosti, priblížime sa pravde. Preto Kierkegaard tak vášnivo napádal Hegelov systém, jeho absolútneho ducha. Hegelovo učenie síce rátalo s čímsi, čo človeka presahuje, no pole jeho pôsobnosti Hegel vsadil len reálií tohto sveta. Z náboženstva uznal len to, čo mohol potvrdiť rozum.

Avšak Kierkegaard tušil, že za týmto poznaním je niečo viac: „Ľudia sa stali príliš objektívnymi, než aby dosiahli večnej blaženosti: večná blaženosť spočíva vo vášnivom, nekonečnom zaujatí.“ (1,12)
Existenciálna filozofia má byť podľa neho filozofiou, ktorá neprináša pochopenie, ale život. Tu sa vrátim k príkladu z úvodu. Ak sa pustíme do života s presvedčením, že všetko dianie sveta má svoju príčinu, aj následok len samo v sebe, budeme žiť po celý čas v mylnom väzení ľudskej racionality. Postačia nám vysvetlenia prírodného determinizmu a svoju myseľ zakotvíme v predstave jedinej možnej existencie. „Ľudskú existenciu poňal Kierkegaard ako čosi, čo sa nedá myslieť.“ (3, 19) Pochopil, že nemôže ľudstvu ponúknuť ekvivalent, pretože to, o čom hovorí, je kvalitatívne, aj rozsahom odlišné. To, čo jeho tak ničivo desí, je len vecou viery, vecou vnútorného nastavenia, prijať absolútno ako fakt, ktorý je skutočnou podmienkou sveta, dynamiky a následnosti, v ktorej žijeme. Keďže nie sme vybavení na to, aby sme sa tvárou v tvár postavili tejto najstrašnejšej výzve, môžme sa ňou iba nechať viesť a žiť ju. Ona pretvorila Ničotu v pohyb, v neustálu premenu, ktorou sú aj naše životy. Nám zostáva iba napĺňať obsahom túto formu, aká nám bola udelená. Kráčať životom, prijímajúc jeho podnety, súdiac, na úrovni, ktorou disponujeme, čo nám život predkladá. No s vedomím neustálej prítomnosti vitálnej sily, ktorá nás vedie a poháňa do cieľa, ktorého jasnosť je zrejmá len jej samej. Ide o skutočnosť, ktorá sa „nedá postihnúť a celkom vyčerpať logikou, odvodiť z vnútorného dialektického pohybu idee .“
(3, 18)
Špekulatívna filozofia nemôže existovať bez idey nutnosti, to znamená, že všetko je tak, ako má byť a nemôže inak. Tu Kierkegaard namieta, že je potrebné človeka vyrvať z nutných právd, a to cez vieru. „Iba viera dáva človeku odvahu a silu hľadieť do očí smrti a šialenstva...“ (1,20) A ďalej: „Rozum túžiaci po všeobecných a nevyhnutných pravdách, vedie k smrti. Cesta k životu vedie cez vieru.“ (1,67)

Ničota
V Kierkegaardovom diele nájdeme na tisíc-krát rozohraný motív, že na počiatku filozofie nebol údiv, ale zúfalstvo. „Stav nevinnosti znamená mier a pokoj, ale zároveň je v ňom aj čosi iné.. Čo to však je? Ničota. A ako pôsobí ničota? Vyvoláva úzkosť.“ (1,52)
Žijeme v predstave, že každá z vecí má svoj protiklad. Ak teda sledujeme prítomnosť bytia, nutne sa v nás ozve strach z nebytia. Smrť je tým momentom, ktorý určuje ostrú hranicu medzi bytím a nebytím človeka. Je predmetom našich najväčších obáv a najhlbšieho trúchlenia, ak zasiahne našich blízkych. Človeka premôže niečo také absurdné ako je Nič.

S čím sme predtým tak bezprostredne narábali, s kým tak zanietene komunikovali, to všetko v jednom okamihu jednoducho zmizne, rozplynie sa, vyparí. Nezachytiteľne. Z bežných vecí sa zrazu stáva paródia. Človek stojí uprostred javiska, kde na neho zvrchu čosi namierilo reflektor a on len stojí, nemôže sa pohnúť, nemôže nič povedať, pretože nie je čo a komu a prečo.. Ničota, ktorá sa okolo neho rozprestiera, sa začne približovať, doberá si ho, vyzýva ho - k činnosti, k životu, no on len bezmocný stojí, bezdôvodne, bezozmyslu. Ničota spustí divý rehot a človek plače, trasie sa. Ničota človeka udrie, sáca ho. A človek kričí od ľaku, prečo nič necíti, prečo ho nič nebolí a stráca sa. S vypätím síl sa pokúša z Ničoty vymaniť, pohnúť sa, no cíti iba, ako z neho Ničota strháva mäso, rozmätáva kosti a slávnostne tancuje okolo vyprchávajúceho mozgu, jedinej zbrane, na ktorú sa človek zaslepene spoliehal. „Pred Ničotou sa nedá nikam ujsť.“ (1,75) Proti Ničote sa nedá bojovať niečím, čo nedržíme pevne v rukách. Jediným jej skutočným rivalom je existencia, bytie. Jej držiteľ však nie je človek. Nie je v jeho silách, aby ju dokázal sám vytvoriť. Človek je len sluhom, nositeľom, ťažným zvieraťom. Aby nezahynul, musí sa spojiť s niečím silnejším, s vierou a prijatím absurdna.

Absurdno a ticho
Čo však s priestorom, kde neplatia žiadne pravidlá? Ako je možné podeliť sa o absurdno s inými, ak neexistuje ani dohoda o zdieľaní? Utrpenie, ktoré Kierkegaard prežíval pred tvárou Ničoty, a rovnako Boha, mu znemožňuje sprostredkovať ostatným práve zrieknutie sa rozumu. Len odtrhnutím sa od špekulatívnych systémov, sa človek môže vrhnúť do absurdna. Tu je chránený pred Ničotou, no zároveň zviazaný svojou osamelosťou. Čo je absurdné, nemá zmysel a nemôže byť ani predmetom odovzania niečoho zmysluplného. „Presvedčenie, že „všetci“ nikdy nebudú považovať jeho utrpenie za hodné sebemenšej pozornosti, ho zbavuje možnosti podeliť sa s ľuďmi o svoje tajomstvo – čo privádza jeho muky do krajnosti a robí ich neznesiteľnými.“ (1,42)
Johannes de Silentio, pseudonym samotného Kierkegaarda v knihe „Bázeň a chvenie“, napovedá o odpovedi, ktorú Kierkegaard dáva na predošlé otázky. „Zdielanie viery musí byť v skutočnosti ponorené do mlčania.“ (2,20) Viera je charakteristická tým, že sa vymyká pravidlám rozumu, a teda aj reči.

„Preto nemôže človek rozumu pochopiť toho, kto existuje vo viere, a ten, kto vo svojom existovaní stavia na paradox viery, sa nedokáže prejaviť zrozumiteľne pomocou slov.“ (2,20)

Záver
No nie je najabsurdnejšou vlastnosťou absurdna, že bolo vyvodené z podmienok tohto sveta? Samotná Ničota je iba konštruktom našej mysle. Na základe javov antagonistického charakteru diania vo svete, sme vyvodili existenciu niečoho nepoznaného, s čím nemáme v žití bezprostrednú skúsenosť. Žitie je navždy iba pohyb, dynamika, existencia- ani v nej zakotvená protikladnosť nám nič nevypovedá o tom, čo existuje mimo nej, od bytia nezávisle. Alebo je aj Ničota dielom božím?.