Stredoveka filozofia

Samotný stredovek nedokážeme jednoznačne ohraničiť a ešte zložitejšie je to so stredovekou filozofiou. Zahŕňame do nej mysliteľov od 2.do 15.str., ktorí okrem toho, že presadzovali kresťanskú filozofiu, mali spoločné aj to, že boli všetci duchovní. V tomto období sa filozofia kresťanstva utvára pod vplyvom gréckej vzdelanosti, ku ktorej si ale postupne vytvára kritický vzťah.
Kým v staroveku bola f. vedou vied a zahŕňala všetko ľudské poznanie, v stredoveku sa stáva „slúžkou teológie“- filozofia (podobne ako veda) mala vychádzať zjavenou pravdou, nadradenou nad pravdou rozumu, ku ktorej dospieva svojim myslením filozofia.
Nastáva preto zmena v predmete fil, ktorá znamená sústredenie pozornosti na nadprirodzený svet a vzťah ľudí k nemu. Do popredia sa dostávajú nové problémy:
Ů Teologický- otázky týkajúce sa Boha, jeho podstaty a skutkov
Ů Christologický- otázky týkajúce sa Ježiša Krista ako bohočloveka a vykupiteľa ľudí
Ů Antropologický- otázky týkajúce sa vzťahu ľudí k nadprirodzenému svetu aj ľudí navzájom

Stredoveká filozofia sa delí na dve základné obdobia:
1. PATRISTIKA (2.-8.str.)= obdobie filozofie cirkevných otcov (pater=otec), autority ako duchovní a kňazi (Ambrózius, Hieronymus, Augustínus Aurélius, Gregor V.)
V tomto období kresťanská F nadväzuje najmä na Platóna, novoplatonizmus a stoicizmus
a) Apologetika- obdobie obhajoby kresťanskej F proti pohanským aj gréckym filozofom, sformulovali latinskú terminológiu kresťanskej filozofie
(apoštol Peter, Tertullianus, Klemens, Origenéz)
b) Samotná patristika – Augustínus Aurélius

Augustínus Aurélius
Najvýznamnejší predstaviteľ, zavŕšiteľ, systematizátor kresťanskej filozofie v období patristiky. Narodil sa v Tunise ako syn pohanského otca a kresťanskej matky. Prekonal cestu hľadania viery aj filozofie, opisuje ju v diele Vyznania. Ako 33-ročný pod vplyvom Ambrózia prijal kresťanskú vieru, neskôr sa stal aj biskupom.
Diela: Proti Akademikom, O pravom náboženstve, O slobode vôle, O trojici, O štáte Božom, Vyznania
Vytvoril nové chápanie vzniku filozofie- chápe ju ako lásku k múdrosti a táto láska ho vedie k poznávaniu najvyššieho bytia=Boh. Toto hľadanie má východisko v ľudskom vnútre a v pochybnostiach, ktoré sa v ľudskom vnútre rodia.

Až keď človek nadobúda pochybnosti o sebe samom, začína filozofické myslenie= zakladateľ metodickej skepsy.
Pri poznávaní pravdy považuje za základ vnútornú sebaistotu vedomia:
„Každý, kto si uvedomuje, že pochybuje, uvedomuje si niečo pravdivé a zároveň nadobúda istotu toho, čo si uvedomuje“
Pravdu teda nemožno nájsť mimo človeka, ale v jeho vnútri.
„Nevychádzaj von, vráť sa späť do svojho vnútra! V ľudskom vnútri prebýva pravda!“
Vymedzuje nový predmet f- jednotlivý človek žijúci ako Božie stvorenie v spoločenstve s inými ľuďmi. Človek pozostáva z tela a duše, pričom duša má nadradené postavenie. Rozčleňuje ju na 3 zložky: pamäť, rozum, vôľu. Táto trojica je odrazom Božskej Trojice, čo mu potvrdzuje, že človek je odrazom Boha. V etike je základným pojmom láska, ktorú stotožňuje s vôľou. Konečným cieľom ľudského snaženia je blaženosť. V láske smerujúcej k Bohu nachádza orientačné zásady pre svoje konanie, takže môže povedať: „Miluj Boha a konaj, čo chceš“. Láska k Bohu je teda najvyššou cnosťou a zárukou dobrého konania. Vo svojom diele O štáte Božom (De

civitate Dei) vytvára novú koncepciu dejín, dejiny delí do 6 etáp podľa biblických udalostí:
I. Adam- potopa
II. Od Noema po Abraháma
III. Abrahám- Dávid
IV. Dávid- babylonské zajatie
V. Babylonské zajatie-Kristus
VI. Ježiš Kristus- posledný súd
civitas mundi- spoločenstvo ľudí, ktorí milujú seba a svet
civitas Dei- spoločenstvo ľudí, ktorí milujú Boha
Dejiny sú výsledkom zápasu medzi pozemským štátom, založeným na egoizme, sebaláske a Božím štátom, založeným na láske k Bohu. Na konci sveta sa víťazom stane Boží štát.
Augustín je označovaný za otca stredovekej filozofie.

2. SCHOLASTIKA (8.- 15.str.)
Ů ranná, stredná, neskorá)= obd. filozofie stredovekých cirkevných škôl
Od Platóna sa prechádza k Aristotelovi, ktorý je však podobne zakázaný.
Zatiaľ čo patristika položila základy kresťanskej filozofie, úlohou scholastiky bolo ju odôvodniť. Na prelome 8.a 9.str.dochádza k narastaniu majetku a moci cirkvi. To umožňuje zabezpečenie potreby väčšieho počtu ľudí, ktorí by šírili náboženstvo aj mimo chrámov. Zakladajú preto rôzne rády, napr.františkáni, dominikáni-Dominik Guzmán, v čase križiackych výprav johaniti, templári, v 15.str. jezuiti-Ignác z Loyoly. Pri jednotlivých rádoch vznikali stredoveké cirkevné školy a univerzity(Sorbona, Oxford, Cambridge, Karlova univerzita, Krakowská univerzita). Aby vysoká škola bola univerzitou, musela mať 4 fakulty- artistická(filozof.), lekárska, právnická, teologická. Na artist.fakulte sa učilo tzv. 7 slobodných umení:
Ů Trívium: gramatika, rétorika, dialektika (=logika)
Ů Kvadrídium: aritmetika, astronómia, geometria, muzika
Univerzálnym jazykom univerzít bola latinčina. Na univeritách bola vytvorená metóda „sic et non“ (áno a nie) alebo „pro et contra“ (za a proti). Pri riešení problému, schvaľovaní istého názoru sa kládli argumenty za a proti, a to za pomoci Biblie alebo názorov autorít-cirkevných otcov.
V 11.str.

dochádza k sporu medzi tzv.dialektikmi a antidialektikmi, ktorý má v podstate charakter sporu medzi filozofmi a teológmi- teológovia vychádzali z pravdy zjavenej Bohom a žiadali to aj od iných vied.
V celom období scholastiky tvorí základ tzv.“spor o univerzálie“, tj záver, či všeobecné pojmy (=univerzálie)-človek, pes, dom- existujú reálne alebo sú to len pojmy.
Vznikajú tri riešenia:
A. Realisti- „univerzalia sunt realia“- všeobecné pojmy existujú reálne
Ján Scotus Eriugena, Anzelm z Cantenbury, William zo Champeaux
B. Nominalisti- „universalia sunt nomina“- všeobecné pojmy sú len mená
Roscellinus, William Occam
C. Konceptualisti (Terministi, Sermonisti)- „universalia ante res“- všeobecné pojmy existujú pred ich stvorením v Bohu, po stvorení v ľudskom rozume
Peter Abelárd

VRCHOLNÁ SCHOLASTIKA (1200-1350)
Od pol.13.str. začínal na univerzity prenikať aristotelizmus. Je to predovšetkým zásluha prírodovedne orientovaných učencov:
Grosseteste- komentátor aristotelových spisov, pokus opísať prír.javy pomocou matematických zákonov
Roger Bacon- snaha pomocou geometrických zákonov opísať prírodne javy
Albert Veľký- „Doktor univerzalis“- komentátor Aristotelovho diela, učiteľ Tomáša Akvinského
V tomto období vrcholí snaha o systematizáciu jednotlivých vied, čoho výsledkom je vydávanie súkromných diel, tzv suma. Z pohľadu kresť.filozof. tu vynikol Tomáš Akvinský, autor mnohých prác: Summa proti pohanom, Otázky pojednávajúce o pravde, Komentátor k sentenciám Petra Lombarda, Suma teologická. Jeho význam ocenila i katolícka cirkev, v 1323 ho vyhlásila za svätého. Jeho meno spojila s označením KF= tomizmus.

Tomáš Akvinský („knieža scholastiky“)
Ř Vymedzuje vzťah F a teológie, vieru nemožno rozumovo zdôvodniť, lebo presahuje rozum a jeho schopnosti. Pravda rozumu, kt. je predmetom f. je podriadená zjavenej pravde- filozofia je podriadená teológii, zároveň však f priraďuje svoj význam.
Ř Aristotelov vplyv, TA používa jeho kategórie:
o Substancia a akcidencia
o Možnosť a skutočnosť
o Látka a forma, vec je spojením l. a f., forma je aktívna, spôsobuje pohyb k uskutočneniu tvaru a zjednoteniu
o Podstata a existencia, podstata je všeobecné určenie, prostredníctvom Božieho pôsobenia sa podstata stáva existenciou
Ř Chápanie sveta – svet je hierarchicky usporiadaný- neživá príroda, rastliny a živočíchy, človek, na vrchole Boh- zdroj všetkej existencie, prameň všetkého dobra, zástanca teodícei- zlo nemôže pochádzať od Boha, zlo je len nedostatkom dobra
Ř Vypracoval 5 odkazov na Božiu existenciu
Ř Chápanie človeka- človek je spojením smrteľného tela-látka a nesmrteľnej duše-forma, zdôrazňuje, že duša je formou tela („anima forma corporis“- ľudska duša potrebuje telo na poznávanie zmyslového vnímania)
Človek svojou dušou je súčasťou sveta duchov, svojim telom súčasťou hmotného sveta. V ľudskej duši rozlišuje myslenie a vôľu, dobrú vôľu kladie nad rozum. V poznávaní kladie do popredia zmysly a skúsenosť, zmyslami nadobúdame skúsenosť.
Ř Etika- na prvé miesto kladie úsilie dosiahnuť absolútne dobro, ktorým je Boh, podľa dobrej vôle hodnotí mravnosť človeka
Ř Po jeho smrti bol aristotelizmus zakázaný(1277)

ARABSKÁ FILOZOFIA
Kým v Európe f.

nadväzovala hlavne na Platóna a bola v pozícii slúžky teológie, tak v arabsky hovoriacich krajinách si dokázali uhájiť autonómiu a nadväzovali hlavne na Aristotela.
Pod pojmom arabská filozofia súhrnne označujeme filozofov rôznych národností, ktorí písali po arabsky. Boli to väčšinou lekári a prírodovedne orientovaní učenci často pod ochranov kalifa. AF sa delí na východnú – centrum v Bagdade a západnú – Cordoba.
a) Západná – najskôr Al Kindí, Al Fárábí
Najvýznamnejším bol Ibn Sina Avicenna- filozofické dielo Kniha uzdravenia, lekárske- Kanón lekárstva, kt. sa až do 17.str. používal aj v Európe ako základná učebná pomôcka pre študentov medicíny
b) Východná – Ibn Rušd Averoes- nazývaný Komentátor
Ř Bol stúpencom teórie o dvojakej pravde-teolog., filozof.,
Ř dualizmu- Boh a hmota sú dve nezávislé príčiny, hmota je nestvoriteľná, Boh je prvá príčina zmien vo svete
Ř Hlásal smrteľnosť individuálnej ľudskej duše, ale nesmrteľnosť kolektívneho ľudského rozumu
Ř Podnietil vznik protischolastickej opozície v Európe=averoizmus

ŽIDOVSKÁ FILOZOFIA
Najvýznamnejším predstaviteľom bol Moše Ben Maimon (Maimonides).
Pod vplyvom aristotelizmu sa snažil o zjednotenie viery a f. alebo o racionálne odôvodnenie viery. Až do osvietenstva malo veľký vplyv jeho dielo Sprievodca nerozhodných. Neskôr mala veľký vplyv tzv. kabala= súhrn tajných náuk o nadprirozdených silách, predstaviteľ židovský učenec Rábi Lőw.