Svojou teoretickou a politickou prácou sa rozhodujúcou mierou zaslúžil o vznik ČSR.

JAN PATOČKA
Vychádzal z Husserlovej fenomenológie, čo as prejavilo už v jeho diele Prirodzený svet, ako filozofický problém 1936.
Bol filozofom hľadajúcim pravdu, ukazujúcim človeku cestu k slobode a so snahou dať životu plný zmysel. Bol členom a prvým hovorcom Charty’77, zomrel v dôsledku výsluchov a väzenia.
Bytie chápe ako onticko-ontologickú syntézu, tj. Súhrn orginálnyhc, historických javov. Tieto na nás pôsobia ako celok, javy-fenomény vidíme odrazu. Človek je proti bytiu otvorený, prijíma jeho pôsobenie bez sprostredkovania niečim iným. Bytie, ktoré sa nám predstavuje ako je – v primárnej podobe- nazýva ontickým fenoménom. Všetko to, čo je skryté pod obalom nazýva ontologickým fenoménom. V procese poznania sa fenomén (= jav, javenie) strieda so svojim opakom-skrývaním. Fenomén je vždy spojený s bytím. Patočka však hovorí aj o sekundárnom fenoméne- fenomenalite, čo je jav minulý, vyjadrený slovom, písmom (čo sa mi javilo v minulosti – dom, auto- nepôsobí bezprostredne na moje zmysly). Problematický svet chápe ako otvorenosť človeka voči fenoménom, priamy, zmyslový kontakt s bytím (čím viac viem, tým viac problémov vidím).
Neproblematický je svet, ktorý ešte nie je pounávaný, odhaľovaný. Zaujímavo chápe život a prácu. Život je niečo zrozumiteľné, má veľkú hodnotu, človeku sa oplatí žiť. Ale ľudský život je neustále spojený s problematičnosťou, zaobstarávaním životných hodnôt. Zaobstarávanie sa realizuje prácou, ktorú človek pociťuje ako ťarchu. Človek si musí uvedomiť, že slobodu nemôžeme dosiahnuť bez práce. Preto musíme prácu zdokonaľovať, lebo nám zaručuje slobodu. Pritom neodporúča zdokonaľovanie technikou, či preberaním príkladov iných národov, ale formou zodpovednosti za prácu, využívaním vlastného ducha. To je znakom zmysluplného života. Veci nemajú zmysel samé o sebe, ale je treba, aby mal pre ne niekto zmysel.
Človek má tak možnosť a úlohu „ozmyslovania nezmyselného“- dáva veciam a javom zmysel. Pritom bytie je nezávislé od zmyslu, je nezávislé od vzťahu k človeka k nemu: ale človek a život, ktorý nie je otvorený pre veci, ak ho nemôžu veci oslovovať, nemá zmysel, nie je možný. Kde je život konfrontovaný s úplnou nezmyselnosťou, tam nemá zmysel a zostáva mu iba kapitulovať (samovrahovia) alebo žiť za cenu ilúzií.
Dielo: Kacírske eseje o filozofii dejín.