Slovenská a česká filozofia

Pre pochopenie národnej kultúry, ale i pre komplexný pohľad na dejiny filozofie je nevyhnutné sa zoznámiť aj s hlavnými predstaviteľmi a etapami vývoja českej a slovenskej filozofie.
Jej vývoj chápeme ako isté teoretické a praktické národné sebauvedomenie, pričom si musíme uvedomiť, že sme prakticky nemali čistých „profesionálnych“ filozofov, ani sme nevytvorili žiadne veľké filozofické systémy, ale filozofické otázky rozoberali naši myslitelia, reformátori, pedagógovia, literáti a politici, najčastejšie v spojení s praktickými problémami, pred ktorými stáli naše národy. Pritom išlo o aplikáciu významných filozofických systémov na naše podmienky a to na univerzitách v súvislosti s rozvojom špeciálnych vedných disciplín a kultúrnych prúdov, ako boli humanizmus, osvietenstvo, národné obrodenie,. Musíme si však uvedomiť, že až do vzniku kapitalizmu boli styky medzi národmi a teda i filozofmi obmedzené a až vznik svetového trhu ich podstatne rozšíril.

Filozofická problematika je zákonite spätá s úrovňou vzdelanosti a školstva. Okrem Marca Aurélia je začiatok našej filozofie spojený s Konštantínom a Metodom, ale systematicky sa rozvíja až po založení Karlovej univerzity, ktorej rektorom bol od 1409 JÁN HUS – zakladateľ spisovnej češtiny. Svoje diela písal po latinsky a po česky. Bol výrazne ovplyvnený učením JOHNA WICKLEFA (napr. v spore o univerzálie zastával jeho realistické stanovisko). Jeho vplyv sa prejavil i v Husových sociálnych postojoch a kritike cirkvi (učenie o spravodlivom Pánovi, predávanie odpustkov). Hus je racionalista odmietajúci teóriu dvoch právd, za hlavný princíp pre jednotlivca pokladal „boží zákon“, z ktorého odvodzuje myšlienku sociálnej spravodlivosti. Boží zákon je prístupný ľudskému rozumu a každý človek má právo posúdiť, či sa uplatňuje v konaní spoločnosti. Hlavné diela: O cirkvi, Knižky o svätokupectve.

PETER CHELČICKÝ (1390-1460)
Bol slobodný roľník, ktorý svoje poznatky získal kritickým čítaním Biblie a spisov husitských reformátorov. Podal ostrú kritiku feudalizmu (učenia o „trojím ľudu“, pričom tretí stav považuje za základ spoločnosti a jediný kresťanský stav.
Diela: Postila, Sieť viery pravej
Zároveň načrtol utopický program pretvorenia spoločnosti v duchu sociálnej rovnosti a spravodlivosti, pričom odmieta násilie vládnucej triedy, ale i revolučné násilie. Jeho učenie je základom Jednoty bratskej a ovplyvnilo i L. N. TOLSTÉHO.

Výrazným podnetom pre šírenie filozofie v našich krajinách bolo šírenie humanizmu a reformácie (Martin Rakovský) v spojení s objavom kníhtlače. Do tohto obdobia môžeme zaradiť významného lekára a filozofa JÁNA JESÉNIA a VAVRINCA BENEDIKTA Z NEDOŽIER. Pod vplyvom reformácie bola 1667 založená prešovská akadémia, kde pôsobil JÁN BAYER- významný kritik scholastiky a Aristotelovej logiky. Podľa neho má byť filozofia i logika vychádzať z praxe a k nej sa i vracať, má byť nástrojom nového poznania. Je stúpencom Bacona, teda empirikom, materialistom a prírodovedcom. Podobne ďalší z učiteľov- IZÁK CABAN rozvíja prírodné vedy a atomizmus. Pozitívny vplyv mali i katolícke univerzity založené 1635 v Trnava a 1657 v Košiciach. J.A.KOMENSKÝ (1592-1670)
S reformiánom je spojené i učenie a život zakladateľa novodobej pedagogiky založenej na demokratických a racionalistických základoch. Jeho dielo si váži celý svet. Vo svojich pansofických prácach sa zaoberá i filozofiou, ale jeho hlavné fil.dielo Všeobecná porada o náprave vecí ľudských sa našlo až 1935 v Hale. Bolo určené pre celosvetový koncil a je to vlastne veľkolepý program ako pomocou všeobecnej výchovy, reformy vied a náboženstva, vytvorením univerzálneho jazyka a reformou štátnej správy napraviť ľudskú spoločnosť a zaručiť večný mier a spoluprácu. Práca je zavŕšním jeho pedagogických snáh a utopickým náčrtom jeho celoživotných snažení, pričom mu ide o celé ľudstvo. Skrátene sa nazýva Konzultace. Osvietenstvo
K nám preniká na prelome 18. a 19.str., hlavne z Nemecka. Obracia pozornosť na boj proti autoritám, poverám, zvýrazňuje rozum, ľudskú indivdualitu a slobodu a potrebu demokratického spoločenského života. Slovenské osvietenstvo bolo však charakteristické kompromistníctvom, odmietaním materializmu, ateizmu a sociálnej revolúcie. Vychádzalo z nem.racionalistickej línie Leibnitza a z Kantovej gnozeológie a etiky. Najvýznamnejším osvietenským filozofom u nás a v Čechách bol BERNARD BOLZÁNO- logik, matematik a filozof, ktorý sa usiloval dokázať možnosť jednoznačného objektívneho poznania, na základe ktorého je možno stupňovať vládu človeka nad prírodou a postupne pretvoriť spoločnosť. Diela: Paradoxy nekonečna, O najlepšom štáte, Vedosloví- naväzuje ne Komenského vše-nápravu.

Zavŕšením osvietenstva bola česká a slovenská obrodenecká filozofia a jej snaha odstrániť nevedomosť a zaostalosť vlastného národa. Pozornosť sa však z gnozeológie, logiky a etiky presúva na teoretické zdôvodňovanie národnej identity, národného hnutia a utváranie národného povedomia.

K predstaviteľom tejto filozofie patria: JOZEF JUNGMAN, J.E.PURKYNE, FRANTIŠEK PALACKÝ, JÁN KOLLÁR, Ľ.ŠTÚR, J.M.HURBAN.

KOLLÁR a Štúr sa formujú na štúdiách v Jene- vplyv Herdera a Hegla. Hlavnými pojmami Kollárovej filozofie sú sloboda národov a humanita ako cieľ vývinu ľudstva. Pritom vývin chápal ako negáciu starého novým. Ľudia vlastnou aktivitou realizujú božskú vládu nad svetom. Pod vplyvom Herdera hovorí, že nastáva slovanská epocha, v ktorej majú Slovania obohatiť dejiny o princíp humanity. Chápe ju ako dobro, spravodlivosť, krásu, lásku k blížnemu i k vlasti (koncepcia slovanského kmeňa a jeho štyroch vetiev (viď 7.MO z SJ).

ŠTÚR sa formoval pod vplyvom racionalizmua filozofie Herdera a Hegla i prostredníctvom Kollára. Podľa Štúra sú sloboda človeka, rovnosť a bratstvo dané v podstate človeka, ktorá je rovnaká u všetkých ľudí. Tieto vlastnosti však viaže na spoločenský vývin ľudstva a rozumovú vyspelosť.
Zaujímavo pritom chápe náboženstvo –ako zmysel pre obeť, uvedomelé prijatie mravných záväzkov a povinností, ktoré človek musí brať na seba ako príslušník rodiny, národa alebo ľudstva. Náboženstvo má učiť človeka zriekať sa egoizmu a vychovávať ho k práci pre vyššie ciele. Je vecou vzdelania a zušľachťovania človeka. Človeka chápe spoločensky a biologicky pričom vyššie kladie spoločenský život- človek má konať dobro pre iných, v čom ho najviac brzdí rodina. Odmieta Hobbesovu a Rousseaovu teóriu štátu ako degradácie pôvodného duchovného stavu človeka. Spolu s Heglom chápe štát ako najvyšší mravný celok, najvyššie uskutočnenie slobody. Diela: Život národov, Historicko-filozofické prednášky, Slovanstvo a svet budúcnosti

T. G. MASARYK (1850-1937)
Učenec, politik, filozof, sociológ, bol ovplyvnený pozitivizmom, prikláňa sa k realizmu, ale nie je stúpencom žiadneho uzavretého systému. V začiatkoch sa venoval Platónovi, neskôr predstaviteľom národnej histórie- Hus, Chelčický, Komenský.
Hlavné filozofické diela: Česká otázka, Otázka sociální, O podstate duše u Platóna, Samovražda ako hromadný sociálny jav prítomnosti. Navrhuje reformu spoločnosti na princípoch demokracie, čo môže mať permanentný charakter. Pritom demokratickú spoločnosť nepovažuje za ideálnu, má množstvo nedostatkov. Odmieta revolúciu, zdôrazňuje indivíduum, osobnosť jedinca, jeho poľudštenie. Zdôrazňoval duchovnú sféru človeka, „veriaci človek má náboženstvo nosiť v sebe, milovať ľudí.“ Zdôrazňoval, že humánny cieľ môžeme dosiahnuť nehumánnymi prostriedkami. Žil v duchu svojej etiky, zdôrazňoval „drobnú prácu“, ako prekonávanie existujúceho zla.

Svojou teoretickou a politickou prácou sa rozhodujúcou mierou zaslúžil o vznik ČSR.

JAN PATOČKA
Vychádzal z Husserlovej fenomenológie, čo as prejavilo už v jeho diele Prirodzený svet, ako filozofický problém 1936.
Bol filozofom hľadajúcim pravdu, ukazujúcim človeku cestu k slobode a so snahou dať životu plný zmysel. Bol členom a prvým hovorcom Charty’77, zomrel v dôsledku výsluchov a väzenia.
Bytie chápe ako onticko-ontologickú syntézu, tj. Súhrn orginálnyhc, historických javov. Tieto na nás pôsobia ako celok, javy-fenomény vidíme odrazu. Človek je proti bytiu otvorený, prijíma jeho pôsobenie bez sprostredkovania niečim iným. Bytie, ktoré sa nám predstavuje ako je – v primárnej podobe- nazýva ontickým fenoménom. Všetko to, čo je skryté pod obalom nazýva ontologickým fenoménom. V procese poznania sa fenomén (= jav, javenie) strieda so svojim opakom-skrývaním. Fenomén je vždy spojený s bytím. Patočka však hovorí aj o sekundárnom fenoméne- fenomenalite, čo je jav minulý, vyjadrený slovom, písmom (čo sa mi javilo v minulosti – dom, auto- nepôsobí bezprostredne na moje zmysly). Problematický svet chápe ako otvorenosť človeka voči fenoménom, priamy, zmyslový kontakt s bytím (čím viac viem, tým viac problémov vidím).
Neproblematický je svet, ktorý ešte nie je pounávaný, odhaľovaný. Zaujímavo chápe život a prácu. Život je niečo zrozumiteľné, má veľkú hodnotu, človeku sa oplatí žiť. Ale ľudský život je neustále spojený s problematičnosťou, zaobstarávaním životných hodnôt. Zaobstarávanie sa realizuje prácou, ktorú človek pociťuje ako ťarchu. Človek si musí uvedomiť, že slobodu nemôžeme dosiahnuť bez práce. Preto musíme prácu zdokonaľovať, lebo nám zaručuje slobodu. Pritom neodporúča zdokonaľovanie technikou, či preberaním príkladov iných národov, ale formou zodpovednosti za prácu, využívaním vlastného ducha. To je znakom zmysluplného života. Veci nemajú zmysel samé o sebe, ale je treba, aby mal pre ne niekto zmysel.
Človek má tak možnosť a úlohu „ozmyslovania nezmyselného“- dáva veciam a javom zmysel. Pritom bytie je nezávislé od zmyslu, je nezávislé od vzťahu k človeka k nemu: ale človek a život, ktorý nie je otvorený pre veci, ak ho nemôžu veci oslovovať, nemá zmysel, nie je možný. Kde je život konfrontovaný s úplnou nezmyselnosťou, tam nemá zmysel a zostáva mu iba kapitulovať (samovrahovia) alebo žiť za cenu ilúzií.
Dielo: Kacírske eseje o filozofii dejín.