Príčiny tohto sú spojené s nástupom kresťanstva.
Je filozofom s kladivom, je
- antimoralistický: otroci aj vládcovia majú svoju morálku, vládou morálky otrokov sa obmedzujú silní
- antisocialistický: socialistický ideál znamená vytvorenie stáda ľudí, no spoločnosť bez silných nie je možné vytvoriť
- antifeministický: stratou postavenia muža sa degeneruje i žena
- antipesimistický: odmieta názor, že život nestojí za nič
- antiintelektualistický: nepreceňuje úlohu rozumu
- antikresťanský: kresťanstvo je súhrnom prevrátených prirodzených hodnôt

Jeho učenie vyúsťuje do vytvorenia „nadčloveka“ – nezávislého, tvorcu hodnôt, individualizmu, krutého, nezhovievavého a nekompromisného vyznačujúci sa vôľou pomoci, stojí mimo dobra i zla. Vzorom je Napoleon, Cesare Borgia.
Bol Európanom, sníval o zjednotenej Európe, o spojení nemeckej organizovanosti, ruskej prasile, talianskej vášnivosti a židovskej šikovnosti. Jeho myšlienky zneužil nemecký fašizmus

„Človek je lano natiahnuté medzi opicou a nadčlovekom“






Filozofia života – A. Bergson

Vzniká na prelome 19. a 20. storočia vo Francúzsku a Nemecku. Zdrojom je biológia, psychológia a vedy poukazujúce na neúnosnosť mechanického uchopenia sveta. V centre pozornosti je život, ktorý sa nedá pochopiť racionálne, empiricky, ale iba intuitívne.
Život podľa neho možno poznať intuitívne, nie v intelektoch – v pojmoch. Zdôvodňuje to vzťahom času a priestoru (sú rozdielne). Čas je nezvratný rad, každý okamih je jedinečný, neopakovateľný. Priestor (k nemu patrí rozum) je súbor bodov, v ktorých je možný pohyb z bodu do bodu. Skutočný čas tvrdenia postihujeme intuíciou, ktorá je orgánom homo sapiens.
Jadrom skutočnosti je elan vital – kozmické tvorivé vedomie, ktoré pôsobí na hmotu a výsledkom pôsobenia sú 2 línie vývoja:
1.) línia inštinktu (nositeľom je hmyz)
2.) línia intelektu (zameriava sa na zdokonaľovanie nástrojov, jeho nositeľom je človek)
U človeka inštinkt nezanikol, transformoval sa na intuíciu, je to zdroj umenia a iracionalistickej filozofie. Podarilo sa mu preklenúť rozpor medzi úctou k vede a jej schopnosťou preniknúť k podstate skutočnosti.