Poklasická filozofia: Iracionalizmus a filozofia života

Antropologická línia

V centre pozornosti je človek ako indivíduum. Podstata diania je iracionálna – je to vôľa a preniknúť k nej možno iracionálnymi prostriedkami. Zdrojom poznania je individuálna ľudská existencia a dobová atmosféra.

Arthur Schopenhauer (1788 – 1860)

Antihegelovsky zameraný filozof, ide o iracionalizmus a voluntarizmus (voluntér = vôľa). Hlási sa ku Kantovi, Platónovi a indickej filozofii. Diela: Svet ako vôľa a podstata, O vôli v prírode.
Podstata sveta je vôľa, pudenie k životu, aktívna túžiaca sila. Zmyslami a rozumom poznávame svet javov, svet ako predstavu, teda svet pre nás.
Zákon dostatočného dôvodu vysvetľuje proces poznávania (jeden jav, druhý.. dávame si ich do súvislosti). Podstatou je vôľa, je jadrom všetkého, čo existuje. Má nespočetné prejavy (prírodné sily, zúriaca manželka), je však slepá – pudová, má neočakávané prejavy. Poznávame ju prostredníctvom vášní, inštinktov, pudov. Vôľa robí zo života nepretržité utrpenie, ľudský život nemá zmysel. Schopenhauer vyúsťuje do pesimizmu. Motívom konania ľudí je egoizmus. Človek uspokojuje svoje neobmedzené želania, no uspokojovanie potrieb nenastáva.
Šťastie chápe ako dočasnú absenciu prianí, túžob, lebo život je utrpenie. Navrhuje riešenie:
1) rezignácia – samovražda (no toto odmieta)
2) estetický zážitok ako hudba (človek je tu pozorovateľ, je to dočasné riešenie)
3) asketizmus – podobná askéza ako u kresťanských svätcov. Človek sa odvracia od svojho života, potrieb a tým sa zbaví utrpenia a dostáva sa do stavu nirvány.

S. Kierkegard

Prezývaný „kresťanský Sokrates“. Diela: Buď – alebo, Pojem úzkosti, Štádiá na ceste života. Prežil krátky život plný utrpenia. Nie je systematikom, odmieta racionálne orientované systémy, sústreďuje sa na človeka. Odmieta Hegela, lebo zabudol na jednotlivca (ľudstvo ako celok). Opiera sa o Sokrata, váži si ho, že si všíma jednotlivca.
Podľa Kierkegarda neexistuje človek ako taký, ale vždy konkrétny. Byť znamená existovať, chcieť, môcť, trápiť sa. Nezaujímajú ho problémy vonkajšieho sveta, neverí, že ho dokáže objektívne spoznať.
Pravda ako objektívna nie je možná, len pravda o sebe je možná. Filozofia musí byť osobnostná, bytostne prežívaná. Existenciu prežívame v konkrétnych situáciách: keď človek stojí pred voľbou (je tu strach, neistota).

Strach je niečo pozitívne, navodí problém existencie.
Prichádza s teóriou 3 štádií ľudského života (človek nimi prechádza alebo celý život zostáva v niektorom z nich):
· estetický postoj: človek hľadá najväčšiu sumu príjemného, sústreďuje sa na okamžitú slasť a zážitky. Žije pre prítomnosť, chýba mu cieľ a zmysel života. Je to neautentický život plný beznádeje. Symbolom je Don Chuan.
· etický postoj: človek hľadá harmóniu so svojim okolím, uprednostňuje stálosť plní si povinnosti voči druhým. Symbolom je úradník s manželským životom a rodinou, ktorý volí aj budúcnosť, nie len prítomnosť.
· religiózny postoj: človek si uvedomuje protikladnosť božského a svetského, tu je dôležitý rozum. Symbolom je Abrahám, ktorý nekoná ľudsky a obetuje svojho syna – absolútne dôveruje Bohu. Konečná spása je možná len cez vieru, keď sa Boh objavuje v nekonečnom svete a večné je sprostredkované človeku (konečnému)

Fridrich Nietzsche

Nevytvára uzavretý filozofický systém. Prešiel vývojom:
A) Schopenhauerovským obdobím – nadväzuje na jeho voluntarizmus a iracionalizmus, no neupadá do pesimizmu, ale nastoluje ideál vášnivej vôle k životu
B) Pozitivistické obdobie – je pomerne krátke, rozmýšľa o vede, neprekračuje hranice skúseností
C) Zaratustrovské obdobie – sú to jeho pôvodné, originálne myšlienky

Diela: Tak hovoril Zaratustra, Súmrak modiel, Vôľa k moci, Antikrist

Teória poznania
Poznanie je iba nástrojom života a slúži na jeho reprodukciu. Nesmeruje k poznaniu vecí, ale k ich ovládaniu. Kritériom pravdy je užitočnosť poznaná v ľudskom konaní. V poznaní neprenikáme k podstate veci, jedinou realitou je chaotický svet pocitov, ktoré usporiadava rozum. Je to agnosticistická, iracionalistická, skeptická a relativistická koncepcia. Ústredným pojmom je život, je objektivizáciou vôle k moci – je to metafyzická vec po sebe.

Zaoberá sa aj kritikou spoločnosti. Príčinu úpadku vidí v nastoľovaní plebejského ducha a v narastaní vplyvu nás. Západnú kultúru charakterizuje ako nihilizmus, ktorého výsledkom je devalvácia hodnôt.

Príčiny tohto sú spojené s nástupom kresťanstva.
Je filozofom s kladivom, je
- antimoralistický: otroci aj vládcovia majú svoju morálku, vládou morálky otrokov sa obmedzujú silní
- antisocialistický: socialistický ideál znamená vytvorenie stáda ľudí, no spoločnosť bez silných nie je možné vytvoriť
- antifeministický: stratou postavenia muža sa degeneruje i žena
- antipesimistický: odmieta názor, že život nestojí za nič
- antiintelektualistický: nepreceňuje úlohu rozumu
- antikresťanský: kresťanstvo je súhrnom prevrátených prirodzených hodnôt

Jeho učenie vyúsťuje do vytvorenia „nadčloveka“ – nezávislého, tvorcu hodnôt, individualizmu, krutého, nezhovievavého a nekompromisného vyznačujúci sa vôľou pomoci, stojí mimo dobra i zla. Vzorom je Napoleon, Cesare Borgia.
Bol Európanom, sníval o zjednotenej Európe, o spojení nemeckej organizovanosti, ruskej prasile, talianskej vášnivosti a židovskej šikovnosti. Jeho myšlienky zneužil nemecký fašizmus

„Človek je lano natiahnuté medzi opicou a nadčlovekom“






Filozofia života – A. Bergson

Vzniká na prelome 19. a 20. storočia vo Francúzsku a Nemecku. Zdrojom je biológia, psychológia a vedy poukazujúce na neúnosnosť mechanického uchopenia sveta. V centre pozornosti je život, ktorý sa nedá pochopiť racionálne, empiricky, ale iba intuitívne.
Život podľa neho možno poznať intuitívne, nie v intelektoch – v pojmoch. Zdôvodňuje to vzťahom času a priestoru (sú rozdielne). Čas je nezvratný rad, každý okamih je jedinečný, neopakovateľný. Priestor (k nemu patrí rozum) je súbor bodov, v ktorých je možný pohyb z bodu do bodu. Skutočný čas tvrdenia postihujeme intuíciou, ktorá je orgánom homo sapiens.
Jadrom skutočnosti je elan vital – kozmické tvorivé vedomie, ktoré pôsobí na hmotu a výsledkom pôsobenia sú 2 línie vývoja:
1.) línia inštinktu (nositeľom je hmyz)
2.) línia intelektu (zameriava sa na zdokonaľovanie nástrojov, jeho nositeľom je človek)
U človeka inštinkt nezanikol, transformoval sa na intuíciu, je to zdroj umenia a iracionalistickej filozofie. Podarilo sa mu preklenúť rozpor medzi úctou k vede a jej schopnosťou preniknúť k podstate skutočnosti.