ADLER svojou individuálnou psychológiou, riešiacou hlavne vzťah jedinca k jeho spoločenskému prostrediu. Touto psychológiou ovplivnil Adler nielen psychoterapiu, ale i pedagogiku a sociálnu prácu. Jeho základné pojmy vytvorené v tejto súvislosti sú dodnes aktuálne. Jadrom individuálne psychologického učenia je vyrovnávanie jedinca s jeho sociálnym prostredím. Podľa Adlera vedie vynútená podriadenosť v rannom detstve k pocitu menejcennosti, ktorý je potom kompenzovaný inštinktom moci (sebaupletnenia, potreba byť nadriadený druhým). Tiež organická menejcennosť, sociálna diskriminácia a politická bezmocnopsť môžu vyvolať potrebu kompenzácie. Pocit menejcennosti je centrálnym predmetom individuálnej psychologickej terapie. Tento pocit je však tiež ústrednou záležitosťou individuálnou psychológiou ovplivňovanej pedagogiky. Na nej založená výchova sa má snažiť predchádzať pocitu menejcennosti u detí používaním kladných výchovných prostriedkov, ako je pochvala, povzbudenie, kladné hodnotenie i malých úspechov a podobne. Záporným, pocit menejcennosti vyvolávajúcim výchovným prostriedkom (káranie, odsudzovanie, zosmiešňovanie a ironizácia, tvrdé, hlavne telesné tresty a pod.) sa má pedagóg pokiaľ je to možné vyhýbať. Adler vydal spis Výchova detí. Ukázal v ňom na pedagogické možnosti vysporiadavania sa s nebezpečiami, s ktorými sa stretávame pri rozvíjaní osobnosti. Doporučuje predovšetkým usmerňovať snahu o prevahu, zabraňovať vzniku pocitu menejcennosti a predchádzať prekážkam pri utváraní spoločenského pocitu alebo pocitu sounáležitosti. Tento pocit predstavuje pre individuálnu psychológiu akýsi barometer zdravého psychického vývoja. Adler v tejto súvislosti prikladá mimoriadny význam skupinovému vplivu v škole a ustanovovaniu hĺbkovo prychologicky školených učiteľov a výchovných poradcov. Adlerovo učenie má i v súčasnej dobe veľký vpliv na liečebnú pedagogiku. Vstup do pedagogiky našla psychoanalýza až v dvaciatych rokoch. Avšak psychoanalýza v podobe, ako ju vytvoril S. Freud, má v súčastnosti už len velmi málo stúpencov. Oproti tomu stále rastie počet rôznych variant tohto učenia a odvedených názorov. Pritom pre celý tento prúd zostáva príznačné – a to ako v jeho psychiatrickej, tak i v psychologickej vetve – že tak ako psychoanalýza vyrástla z psychiatrickej praxe, i jej rôzne odvetvia sa uplatňujú predovšetkým v praxi a zameraní na prax predstavuje ich hlavnú oporu.