(Nejde tu teda o akademickú, na univerzitách a vo vedeckých ústavoch pestovanú vedu.)

V súčasnej dobe zhrňuje literatúra jej rôzne obmeny pod označením neopsychoanalýza a neofreudismus.
Za neofreudiánov považujeme zástupcov psychoanalýzy, ktorí na rozdiel od predstaviteľov neopsychoanalýzy pôvodné Freudove teórie obmenili a doplnili iba nepatrne.
Neopsychoanalytici sa naopak pokúšajú prekonať pôvodnú Freudovu náuku, hlavne jeho prílišný dôraz na inštinkty, sexualitu, obranné symptómy a mechanizmi a pod. Obom skupinám je spoločné uznanie dvoch základných Freudových tvrdení:
· O rozhodujúcom vplyve vnútorných síl na vývoj človeka a na funkcionálne poruchy chovania
· O nevedomej povahe síl, ktoré sa prejavujú vo vedomí a vo vnútornom chovaní človeka iba sprostredkovane, v symbolickej forme. Prvé aplikácie psychoanalýzy na výchovu, mohli byť spresnené a potvrdené pozdejšími priamymi pozorovaniami psychoanalyticky orientovaných bádateľov a hlavne rôznymi formami psychoanalýzi detí, s ktorou začala dcéra S. Freuda Anna Freudová a jej vrstovníčka Melanie Kleinová asi v polovici triciatych rokov. Anna Freudová doporučuje hlavne, aby vychovávatelia neboli na deti príliš prísni a ukazuje, ako prísne výchovné zákroky môžu viesť u detí k rôznym neurózam alebo k ich príznakom, ktoré im spôsobuje v pozdejšom veku problémy. Za psychohygienickú záležitosť a zároveň prostriedok k predchádzaniu vzniku neuróz u detí výchovným pôsobením učiteľov a vychovávateľov považuje psychoanalýzu a radí pedagogickému personálu, aby sa jej podrobil. Zo spolupôsobenia psychoanalýzi a pedagogiky, ktoré bolo predmetom záujmu ďalších autorov i v druhej polovici 20. storočia (v 50. rokoch k nim patrili napr. R. Spitz, J.B. Bowly, D. Winnicott, M. Mahler atď.), je možné vyťažiť hlavne tieto výchovné rady:
· Rozvíjanie silného JA by malo byť podporované tým, že sa vyhneme budovaniu príliš silného NADJA. · Estrémne výchovné štýly, ako je rozmaznávanie alebo výchova vedúca k frustráciám, sú škodlivé pre rozvíjanie detskej osobnosti. · Je nutné venovať pozornosť významu a pôsobeniu individuálnych obranných mechanizmov. · Učitelia a vychovávatelia by si mali pestovať sebakontrolu a sebakritiku a pôsobiť tak proti pocitom príkoria, agresivity a viny, ktoré môžu vznikať u žiakov z odporu k učeniu, a sú teda ovplyvňované činnosťou učiteľa. Je tiež očividné, že i klasická psychoanalýza mala a má doteraz čo povedať k výchove, i ked nevybudovala nejaký celkový výchovný systém. Jej užitočnosť sa ukazuje hlavne v náročných výchovných situáciách, kedy poskytuje rady, ako takým situáciám predchádzať, ale i ako ich riešiť. Zvláštny význam potom má pre tzv. liečebnú a špeciálnu pedagogiku. Radu podnetov z nej však čerpá i v posledných desaťročiach rozvíjajúci sa autoritatívny štýl výchovy. Neofreudiáni sa stretli so so socilógiou a s novo sa rozvíjajúcou sociálnou psychológiou.