Pedagogika čerpajúca jednak z podnetov pôvodnej psychoanalýzi (S. Freud), jednak z neopsychoanalýzi (z analytickej psychológie C. Junga, z individuálnej psychológie A. Adlera), jednak z neofreudistov (kultúrna psychoanalýza K. Horneyovej, E. Fromma) a ďalších názorov, ktoré odmietajú chápať vnútorný svet dieťaťa ako jednoduchý, bezkonfliktný, či dokonca šťastný. Konanie človeka určujú jeho vnútorné inštinkty a potreby (pedagogický naturalizmus), často neuvedomované medzi ktorými majú dominantné postavenie sex a biologické potreby. V dôsledku toho človek nie je taký, akým by chcel alebo mohol byť, ani ako sa sám sebe javí, ale ako sublimovaný prejav skrytých pudových síl a potlačených prianí. Táto skutočnosť je zdrojom pesimistickej perspektívy permanentného vzniku nutných a stále sa prehlbujúcich konfliktov medzi nemennou prirodzenosťou človeka a stále rastúcimi požiadavkami kultúry a spoločnosti. Poslaním výchovy je pomáhať prekonávať vnútorné problémy jedinca vyplívajúce z uvedeného konfliktu. Psychoanalytická pedagogika obohatila pedagogiku o poznanie, že poznatky a ťažkosti duševného života človeka môžu mať svoj pôvod vo výchove v rannom detstve, poznatkami o význame podvedomia, sexuálnej výchove, prevencii komplexu menejcennosti, výchovného poradenstva a rozvoji individuálnej slobody detí

Psychoanalýza vznikla pôvodne ako psychiatrická liečebná metóda. Jej zakladateľom bol viedenský psychiater a moravský rodák z Příboru SIGMUNG FREUD. Sústredil sa na dva problémy:
· Na pochopenie pacienta
· Na liečenie duševných porúch
Jeho pôvodná psychoanalytická koncepcia výkladu a liečenia duševných porúch sa začala uplatňovať aj v mnohých iných oblastiach než v psychiatrii. Medzi prvými, ktorí sa odlúčili od Freuda, boli dvaja pôvodní Freudovi žiaci a spolupracovníci – Carl Gustav Jung a Alfred Adler. Obaja dosiahli už v dvaciatych rokoch veľký vpliv. C. G. JUNG začal svoju koncepciu vytvárať už pred prvou svetovou vojnou a nazval ju analytická psychológia. Vedľa individuálneho podvedomia existuje podla neho tiež podvedomie kolektívne a hlavnou príčinou roznych porúch je prerušenie spojenia medzi oboma. Najdôležitejšou úlohou terapie je preto pomoc ľuďom udržať toto spojenie integráciou indivídiu s historicky utvoreným kolektívnym podvedomím. Dnes je používaná Jungova teória osobnosti a jeho rozdelovanie ľudí do dvoch základných typov – introvert a extrovert. Oveľa väčší vpliv na pedagogiku mal však A.

ADLER svojou individuálnou psychológiou, riešiacou hlavne vzťah jedinca k jeho spoločenskému prostrediu. Touto psychológiou ovplivnil Adler nielen psychoterapiu, ale i pedagogiku a sociálnu prácu. Jeho základné pojmy vytvorené v tejto súvislosti sú dodnes aktuálne. Jadrom individuálne psychologického učenia je vyrovnávanie jedinca s jeho sociálnym prostredím. Podľa Adlera vedie vynútená podriadenosť v rannom detstve k pocitu menejcennosti, ktorý je potom kompenzovaný inštinktom moci (sebaupletnenia, potreba byť nadriadený druhým). Tiež organická menejcennosť, sociálna diskriminácia a politická bezmocnopsť môžu vyvolať potrebu kompenzácie. Pocit menejcennosti je centrálnym predmetom individuálnej psychologickej terapie. Tento pocit je však tiež ústrednou záležitosťou individuálnou psychológiou ovplivňovanej pedagogiky. Na nej založená výchova sa má snažiť predchádzať pocitu menejcennosti u detí používaním kladných výchovných prostriedkov, ako je pochvala, povzbudenie, kladné hodnotenie i malých úspechov a podobne. Záporným, pocit menejcennosti vyvolávajúcim výchovným prostriedkom (káranie, odsudzovanie, zosmiešňovanie a ironizácia, tvrdé, hlavne telesné tresty a pod.) sa má pedagóg pokiaľ je to možné vyhýbať. Adler vydal spis Výchova detí. Ukázal v ňom na pedagogické možnosti vysporiadavania sa s nebezpečiami, s ktorými sa stretávame pri rozvíjaní osobnosti. Doporučuje predovšetkým usmerňovať snahu o prevahu, zabraňovať vzniku pocitu menejcennosti a predchádzať prekážkam pri utváraní spoločenského pocitu alebo pocitu sounáležitosti. Tento pocit predstavuje pre individuálnu psychológiu akýsi barometer zdravého psychického vývoja. Adler v tejto súvislosti prikladá mimoriadny význam skupinovému vplivu v škole a ustanovovaniu hĺbkovo prychologicky školených učiteľov a výchovných poradcov. Adlerovo učenie má i v súčasnej dobe veľký vpliv na liečebnú pedagogiku. Vstup do pedagogiky našla psychoanalýza až v dvaciatych rokoch. Avšak psychoanalýza v podobe, ako ju vytvoril S. Freud, má v súčastnosti už len velmi málo stúpencov. Oproti tomu stále rastie počet rôznych variant tohto učenia a odvedených názorov. Pritom pre celý tento prúd zostáva príznačné – a to ako v jeho psychiatrickej, tak i v psychologickej vetve – že tak ako psychoanalýza vyrástla z psychiatrickej praxe, i jej rôzne odvetvia sa uplatňujú predovšetkým v praxi a zameraní na prax predstavuje ich hlavnú oporu.

(Nejde tu teda o akademickú, na univerzitách a vo vedeckých ústavoch pestovanú vedu.)

V súčasnej dobe zhrňuje literatúra jej rôzne obmeny pod označením neopsychoanalýza a neofreudismus.
Za neofreudiánov považujeme zástupcov psychoanalýzy, ktorí na rozdiel od predstaviteľov neopsychoanalýzy pôvodné Freudove teórie obmenili a doplnili iba nepatrne.
Neopsychoanalytici sa naopak pokúšajú prekonať pôvodnú Freudovu náuku, hlavne jeho prílišný dôraz na inštinkty, sexualitu, obranné symptómy a mechanizmi a pod. Obom skupinám je spoločné uznanie dvoch základných Freudových tvrdení:
· O rozhodujúcom vplyve vnútorných síl na vývoj človeka a na funkcionálne poruchy chovania
· O nevedomej povahe síl, ktoré sa prejavujú vo vedomí a vo vnútornom chovaní človeka iba sprostredkovane, v symbolickej forme. Prvé aplikácie psychoanalýzy na výchovu, mohli byť spresnené a potvrdené pozdejšími priamymi pozorovaniami psychoanalyticky orientovaných bádateľov a hlavne rôznymi formami psychoanalýzi detí, s ktorou začala dcéra S. Freuda Anna Freudová a jej vrstovníčka Melanie Kleinová asi v polovici triciatych rokov. Anna Freudová doporučuje hlavne, aby vychovávatelia neboli na deti príliš prísni a ukazuje, ako prísne výchovné zákroky môžu viesť u detí k rôznym neurózam alebo k ich príznakom, ktoré im spôsobuje v pozdejšom veku problémy. Za psychohygienickú záležitosť a zároveň prostriedok k predchádzaniu vzniku neuróz u detí výchovným pôsobením učiteľov a vychovávateľov považuje psychoanalýzu a radí pedagogickému personálu, aby sa jej podrobil. Zo spolupôsobenia psychoanalýzi a pedagogiky, ktoré bolo predmetom záujmu ďalších autorov i v druhej polovici 20. storočia (v 50. rokoch k nim patrili napr. R. Spitz, J.B. Bowly, D. Winnicott, M. Mahler atď.), je možné vyťažiť hlavne tieto výchovné rady:
· Rozvíjanie silného JA by malo byť podporované tým, že sa vyhneme budovaniu príliš silného NADJA. · Estrémne výchovné štýly, ako je rozmaznávanie alebo výchova vedúca k frustráciám, sú škodlivé pre rozvíjanie detskej osobnosti. · Je nutné venovať pozornosť významu a pôsobeniu individuálnych obranných mechanizmov. · Učitelia a vychovávatelia by si mali pestovať sebakontrolu a sebakritiku a pôsobiť tak proti pocitom príkoria, agresivity a viny, ktoré môžu vznikať u žiakov z odporu k učeniu, a sú teda ovplyvňované činnosťou učiteľa. Je tiež očividné, že i klasická psychoanalýza mala a má doteraz čo povedať k výchove, i ked nevybudovala nejaký celkový výchovný systém. Jej užitočnosť sa ukazuje hlavne v náročných výchovných situáciách, kedy poskytuje rady, ako takým situáciám predchádzať, ale i ako ich riešiť. Zvláštny význam potom má pre tzv. liečebnú a špeciálnu pedagogiku. Radu podnetov z nej však čerpá i v posledných desaťročiach rozvíjajúci sa autoritatívny štýl výchovy. Neofreudiáni sa stretli so so socilógiou a s novo sa rozvíjajúcou sociálnou psychológiou.

Štúdium týchto vied ich značne orientovalo na psychológiu a priviedlo ich od ich pôvodnej biologickej orientácie k orientácii sociologickej. V dôsledku čoho čím ďalej tým menej hovorili o vnútorných konfliktoch vznikajúcich z antagonickej štruktúry osobnosti človeka a stále viac sa klonili k názoru, že bezprostredné stiuačné konflikty majú svoj pôvod v nesprávne zorganizovanom prostredí, v ktorom človek žije. Vytvárali obraz človeka od prirodzenosti dobrého, ktorý zablúdil v nebezpečnom, nepriateľskom a amorálnom svete. Najvýznamnejší predstavitelia tohto smeru sú Karen Horneyová a Erich Fromm. Myšlienkový prúd, ktorý vytvorili, je označovaný termínom sociálna alebo kultúrna psychoanalýza. E. FROMM veľmi ostro kritizoval súčasnú kapitalistickú spoločnosť, ktorej vytýkal predovšetkým obmedzovanie slobody jednotlivca vedúce k pocitu ohrozenia a strachu. V modernej techznicko-priemyselnej a konzumnej spoločnosti získal človek podľa Fromma síce väčšiu individuálnu slobodu,a le zároveň bol ponechaný sám sebe a získaná sloboda bola vykúpená osamotením a stratou zmyslu spoločenského života. Tým sa sloboda stala človeku neznesiteľnou a zrodila sa v ňom tendencia „úteku zo slobody“ a nevedová motivácia k odporu proti takejto voľnosti. U moderného človeka vznikajú tri hlavné nevedomé tendencie k odchodu z pre ne neúnosnej situácie:
· Sadomasochizmus (vnucovanie nadvlády iným a zároveň poddávanie sa moci a nadvláde druhých)
· Agresívnosť (ničenie a deštrukcia)
· Konformizmus
Získanie stratených pút jedinca so spoločnosťou vyžaduje podľa Fromma prebudovanioe vzťahov človeka ku svetu na základe lásky vo vsetkých jej formách a podobách (rozlišuje ich celkom šesť). Výchova má byť preto zameraná tak, aby pomáhala rozvíjať tvorčiu slobodu človeka a lásku a solidaritu medzi ľuďmi. Nemá viesť človeka ku konformite a k prispôsobovaniu sa existujúcemu spoločenskopolitickému rádu, ako keby musel byť uchovaný navždy. V tomto zmysle sa Frommove myšlienky stali zdrojom podnetov pre uskutočnovanie antiautoritatívnej a slobodnej výchovy, výchovy spojenej s rozvíjaním tvorivosti, sebaurčenia človeka, kooperácia s druhými – teda s výchovnými ideálmi, ktoré boli uplatťňované prúdom novej výchovy.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Hlbinná pedagogika - psychoanalytická pedagogika