Pedagogika čerpajúca jednak z podnetov pôvodnej psychoanalýzi (S. Freud), jednak z neopsychoanalýzi (z analytickej psychológie C. Junga, z individuálnej psychológie A. Adlera), jednak z neofreudistov (kultúrna psychoanalýza K. Horneyovej, E. Fromma) a ďalších názorov, ktoré odmietajú chápať vnútorný svet dieťaťa ako jednoduchý, bezkonfliktný, či dokonca šťastný. Konanie človeka určujú jeho vnútorné inštinkty a potreby (pedagogický naturalizmus), často neuvedomované medzi ktorými majú dominantné postavenie sex a biologické potreby. V dôsledku toho človek nie je taký, akým by chcel alebo mohol byť, ani ako sa sám sebe javí, ale ako sublimovaný prejav skrytých pudových síl a potlačených prianí. Táto skutočnosť je zdrojom pesimistickej perspektívy permanentného vzniku nutných a stále sa prehlbujúcich konfliktov medzi nemennou prirodzenosťou človeka a stále rastúcimi požiadavkami kultúry a spoločnosti. Poslaním výchovy je pomáhať prekonávať vnútorné problémy jedinca vyplívajúce z uvedeného konfliktu. Psychoanalytická pedagogika obohatila pedagogiku o poznanie, že poznatky a ťažkosti duševného života človeka môžu mať svoj pôvod vo výchove v rannom detstve, poznatkami o význame podvedomia, sexuálnej výchove, prevencii komplexu menejcennosti, výchovného poradenstva a rozvoji individuálnej slobody detí

Psychoanalýza vznikla pôvodne ako psychiatrická liečebná metóda. Jej zakladateľom bol viedenský psychiater a moravský rodák z Příboru SIGMUNG FREUD. Sústredil sa na dva problémy:
· Na pochopenie pacienta
· Na liečenie duševných porúch
Jeho pôvodná psychoanalytická koncepcia výkladu a liečenia duševných porúch sa začala uplatňovať aj v mnohých iných oblastiach než v psychiatrii. Medzi prvými, ktorí sa odlúčili od Freuda, boli dvaja pôvodní Freudovi žiaci a spolupracovníci – Carl Gustav Jung a Alfred Adler. Obaja dosiahli už v dvaciatych rokoch veľký vpliv. C. G. JUNG začal svoju koncepciu vytvárať už pred prvou svetovou vojnou a nazval ju analytická psychológia. Vedľa individuálneho podvedomia existuje podla neho tiež podvedomie kolektívne a hlavnou príčinou roznych porúch je prerušenie spojenia medzi oboma. Najdôležitejšou úlohou terapie je preto pomoc ľuďom udržať toto spojenie integráciou indivídiu s historicky utvoreným kolektívnym podvedomím. Dnes je používaná Jungova teória osobnosti a jeho rozdelovanie ľudí do dvoch základných typov – introvert a extrovert. Oveľa väčší vpliv na pedagogiku mal však A.