školy v podstate prebytočných, je pravdepodobné, že tábor chlapcov a dievčat by na základe argumentov jednej i druhej skupiny prišiel k názoru, že spoločenské zriadenie v ktorom žijeme je vyhovujúce pre obe pohlavia a úcta k človeku je ešte stále hodná diskusie, ktorá by sa dala na túto tému otvoriť. Čo sa týka úcty k človeku a ľudskému životu – našli by sme nepreberné množstvo príkladov z histórie, ktorými by sme vhodne dopĺňali argumenty žiakov ( rímske triumfy, otrokárske zriadenie – či používanie otrokov ako krmivo pre ryby, čo by rozhodne zmrazilo nadšenie ohľadom ód na rímsku republiku a jej „slobodných občanov“, ktorým by sa hrdili najmä chlapci, rovnako stredoveká Jana z Arku by mohla byť esom v rukách dievčat, alebo napr. manželky Rímskych cisárov, ktoré boli zdatné trávičky, alebo príklad počestnej Lucretie a jej slová „poškvrnené je však iba moje telo, srdce je bez viny!“ po ktorých sa prebodla... ) Predpokladám, že na pretras by prišla i Aténska ústava, ktorá bola skutočne geniálnym vynálezom spoločenského zriadenia na aplikovanie osobnej slobody. Ale ako dokazuje príbeh jedného z najväčších filozofov – Sokrata – nie všetko dokonalé je naozaj dokonalé ( odhliadnuc od otrokárskeho zriadenia ). Isto by sa našlo v prebratom učive príkladov viac než dosť na to, aby som dokázal usmerniť formovanie hodnoty slobody a úcty k človeku správnym smerom. I napriek interdisciplinárnej spolupráci je úloha dejepisu a najmä dejinných udalostí vynikajúcou tabuľou, ktorá je popísaná príkladmi kladnej i zápornej aplikácie tej ktorej hodnoty človeka. Stačí sa len poobzerať a kvalitne pripraviť scenár hodiny a „axiómu“ ktorá bude pre človeka celý život vodítkom nájdeme na „každom rohu“ dejín. Aby som nezabudol na úlohu poroty.. Jej prácou by bolo stručné zhodnotenie argumentov oboch strán a zrejme by som tejto skupine ponechal i posledné slovo v rámci hodnotenia celej hodiny a najmä toho, či spôsob správania o ktorom sme na hodine vraveli je či nie je správny a nakoľko sa nám podarilo porotu presvedčiť o správnosti uznať slobodu jednotlivca na základe úcty k človeku. ZÁVER

V závere práce by som rád popísal pocity z napísanej práce. V prvom rade musím podotknúť že ma prekvapil výsledok, ktorý sa badateľne líšil od „ideálnej“ predstavy, ktorú som mal pred písaním práce. Už pri prvých kapitolách som začal prichádzať na to, že úloha, ktorú som si vytýčil, je dosť komplikovaná a ťažká. Musím priznať, že svoje schopnosti som značne precenil a z výsledku mám pocit, ako z „lacného románu“.. Mojim zámerom bolo ukázať, ako by sa dal dejepis využiť - popri povedzme náuke o spoločnosti – k formovaniu osobnosti žiakov.