OBSAH

OBSAH...................................................................................................................................... 3

ÚVOD........................................................................................................................................ 4

METODIKA PRÁCE.............................................................................................................. 5

1. AXIOLOGIZÁCIA.............................................................................................................. 6

1.1. Axiologizácia osobnosti žiaka............................................................................................ 6

2. DEJEPIS A JEHO ÚLOHA V SPOLOČNOSTI............................................................... 6

2.1. Axiologizácia v spoločnosti na základe poznania dejín..................................................... 7

2.2. Axiologizácia v škole na základe poznania dejín............................................................... 7

3. TVORBA HODNÔT U ŽIAKOV........................................................................................ 7

3.1. Dejepis ako tvorca hodnôt u žiaka...................................................................................... 8

4. NÁVRH PROCESU TVORBY HODNÔT V RÁMCI HODÍN DEJEPISU..................... 8

4.1. Tvorba hodnôt u žiaka a spoločenské zriadenie................................................................. 8

4.1.1. Aplikácia konkrétneho príkladu na diagnostiku či vytvorenie hodnoty – úcty k žene.. 9

4.1.2. Od úcty k žene, k úcte k človeku v behu dejín............................................................... 9

4.2. Úloha na tvorbu hodnoty v rámci dejepisu; zameraná na slobodu jednotlivca.................. 10

ZÁVER...................................................................................................................................... 12

POUŽITÁ LITERATÚRA...................................................................................................... 13

PRÍLOHY................................................................................................................................. 14

ÚVOD

Axiologizácia osobnosti sa zvyčajne spája s vyučovacími predmetmi, ktoré priamo súvisia z rozvojom správania a morálnych kvalít osobnosti. Sú to predmety ako napr. občianska náuka či náuka o spoločnosti.

Zdá sa mi však, že monopol týchto spoločenskovedných predmetov na usmernenie výchovy a vzdelania detí v rámci ich morálneho rozvoja a hodnotovej orientácie môže by narušený i takým – tejto oblasti relatívne - vzdialeným predmetom, akým je dejepis. V mojej krátkej práci by som sa rád pokúsil nastoliť isté možnosti aplikácie axiologizácie vo výučbe; a to použitím dejepisu ako prostriedku. V rámci pedagogických vied je axiologizácia spracovaná dostatočne, avšak jej uplatnenie v rámci jednotlivých predmetov je obchádzaná a zaznávaná. Dejepis je zvyčajne považovaný za predmet, ktorý je plný faktov, rokov, udalostí či osobností a málo sa uvažuje i nad jeho potenciálom v rovine výchovy detí a mládeže. Veď tisíc krát opakovaná veta znie, že dejiny sú učiteľkou národov. Nie sú však len učiteľkou už spomenutých faktov či osobností, ale i učiteľkou ľudského pokroku v spoločenskom zriadení a medziľudských vzťahoch. Aký iný predmet nám poskytne tak rôznorodé informácie o ľuďoch, ich prianiach a snoch, vojnách a utrpení, vynálezoch a ničení, ak nie práve dejepis (história). Je to bezodná studnica inšpirácie k polemike o hodnotách ľudí, spoločenstiev, národov a sveta. Hodnoty. To je slovo, ktoré najužšie súvisí s pojmom axiologizácia. Ako uvádza M.Zelina vo svojej publikácii Stratégie a metódy rozvoja osobnosti dieťaťa – „axiologizácia znamená hodnotovú výchovu dieťaťa – výchovu k hodnotám“. Hodnotenie je mnohoznačný pojem. Pod slovom hodnota a hodnotenie si predstavíme rôzne jednanie a závery a to presne na základe okolností v ktorých hodnotíme. Hodnotiť predsa môžeme žiaka v triede, ale i kvalitu literárneho diela či kvalitu výrobku v továrni. Hodnoty sú už konkrétnejším prejavom. Tie sa priamo dotýkajú osobnosti jednotlivca a utvárajú sa počas celého života. Samozrejme môžu byť hmotné, nehmotné, morálne či - napr. - scestné.
Aká je teda možnosť uplatniť tieto hodnoty a formovať ich pomocou výučby dejepisu, to sa pokúsim ukázať v teoretickej časti a dokázať v praktickej časti mojej seminárnej práce. Rád by som priniesol nový pohľad na možnosti širšieho využitia dejepisu v praxi. Je otázne či môj pohyb na novom poli nie je zároveň pohybom po tenkom ľade, pretože som v žiadnej literatúre nenašiel priamu aplikáciu axiológie do predmetu dejepisu. Pokúsim sa však ukázať, že možnosti v tomto smere sú rovnako široké a otvorené tak, ako v predmetoch priamo zameraných na formovanie hodnotovej orientácie a hodnotového systému žiakov ( v mojom prípade predpokladám žiakov 8 – 9 roč.) základných škôl. Uplatnenie v praxi je veľmi otázne, nakoľko sám pravdepodobne nebudem mať dlhodobo možnosť testovať postup, ktorý popíšem a myšlienkovým experimentom dokážem na papieri.

Nie však kvalita práce je jediným ukazovateľom jej potencionálneho prínosu.

METODIKA PRÁCE

Písanie práce malo veľmi kreatívny charakter. Rozhodol som sa napísať prácu na tému, ktorú som nenašiel spracovanú v žiadnej dostupnej literatúre a preto som sa musel prebrodiť niekoľkými malými prekážkami. Prvou bol výber literatúry. Ako je badateľné už z názvu mojej práce, ako „odrazový mostík“ mi poslúžila kniha prof. Zelinu ( Stratégie a metódy rozvoja osobnosti dieťaťa. Bratislava: Iris, 1996). Tu som našiel inšpiráciu a aj časť názvu mojej práce. Pomocnú literatúru uvediem v zozname literatúry tejto práce. Ďalší krok, ktorý nasledoval bola selekcia pojmov a ich zoradenie. Tieto pojmy mi poslúžili, ako niť – os mojej práce. Asi najväčším problémom bolo samotné vyčlenenie problému a jeho analýza. Praktická aplikácia nastoleného problému je v čase písania tejto časti textu ešte nezodpovedanou otázkou. Predpokladám však, že úspešne dokážem možnosti aplikácie dejinných udalosti na výchovu a hodnotový systém žiakov. Praktická ukážka v texte je, no bude len myšlienkovým experimentom, ktorého úspech – ako som uviedol v úvode – je otázkou budúceho skutočného experimentu v praxi. Ďalej ju nutné dodať, že možnosti dejepisu sa nedajú ohraničiť len na informačnú funkciu tohto predmetu, ale sú tu možnosti širšieho uplatnenia – o čom som sa už zmienil. Metóda, ktorú použijem a používam v tejto práci je istým spôsobom špecifická a to pre nedostatok informácií o takomto druhu práce a možnostiach uplatnenia výsledkov vrátane ich aplikácie a vyhodnotenia v praxi – o čom som už rovnako v iných súvislostiach písal. Verím preto, že cieľ, ktorý som si vytýčil a metódu, ktorú som zvolil – teda kreatívne vytvorenie koncepcie aplikácie axiologizácie vo výučbe dejepisu – ma dovedú k úspešnému koncu a praktickej aplikovateľnosti výsledkov tejto práce. O výsledkoch ktoré som si vytýčil – a v ktorých reálnosť dúfam - pri koncipovaní metodiky práce budem informovať v závere tejto práce. 1. AXIOLOGIZÁCIA

V dnešnom svete je mnoho detí zmätených. Nie preto, že by nemali dostatočnú starostlivosť zo strany spoločnosti, ale paradoxne zo strany rodičov. Tí prenášajú väčšiu časť bremena výchovy na inštitúcie a prvou v rade je práve škola. V rámci kolektívu školy sa nachádza akýsi sub-kolektív triedy a ten sa môže ešte štiepiť na niekoľko skupín podľa záujmov či záľub. Axiologizácia však vstupuje do života človeka najmä v rodine. Tu sa utvára základná hodnotová orientácia a základný hodnotový systém. Axiologizácia vychádza z pojmu axióma, čo je – matematicky povedané - vždy platné tvrdenie.

Inak povedané – axióma je hodnota, ktorá je pevne fixovaná a ak je už raz nadobudnutá je ťažké ju zmeniť. I napriek tvrdeniam psychológov – že hodnoty sú dynamické a flexibilné a počas života sa menia niekoľko krát - som tohto názoru, že ich zmena je skutočne bolestná a ťažká. Keďže škola – a najmä užší kolektív triedy – často krát výrazne zastupuje rodinu, musíme sa zaoberať i tým, aké sú možnosti tvorby hodnôt u žiakov, ktorí sú nám zverení a za ktorých ponesieme zodpovednosť po celý život, pretože i my vkladáme časť mozaiky do ich života. 1.1. Axiologizácia osobnosti žiaka

Žiak je otvorenou osobnosťou, ktorá dokáže sprvu príjmať a neskôr i usmerňovať a selektovať isté typy a spôsoby správania a tvoriť si tak postoje. Tie sú vstupnou bránou pre tvorbu a fixáciu hodnotového rebríčka osobnosti. Učiteľ má v priebehu vyučovacieho procesu jedinečnú príležitosť ukázať možnosti, aké jednotlivec má, a možné výhody a nevýhody určitého druhu postoja a neskôr hodnôt ktoré vyznáva. Práve v čase dospievania je človek najvnímavejší a najprístupnejší sociálnemu formovaniu vlastnej osobnosti. Práve vtedy si hľadá svoju cestu.
Tradičná škola procesy hodnotenia obchádza a málo sa problémom tvorenia hodnôt zaoberá. Preto bremeno zodpovednosti školy – triedy dnes akceptujeme, aby sme nevydali deti blúdeniu vo svete plnom hodnôt bez akéhokoľvek zmyslu. Naopak ( a tu sa stotožňujem s tvrdením M. Zelinu ) – „tak ako máme vypracovanú metodiku osvojenia si rôznych predmetov, tak by mala existovať i akási metodika axiologizácie“. Naučiť sa hodnotiť a vybrať si to, čo je správne a pre spoločnosť prínosné !

2. DEJEPIS A JEHO ÚLOHA V SPOLOČNOSTI

Úloha dejepisu v spoločnosti je z pohľadu radového obyvateľa každého – alebo aspoň väčšiny - štátu takmer podradná. Ovládame základné údaje o vlastnom štáte. Popri tom však môžeme sledovať vlny nacionalizmu a bezbrehého opájania sa hrdosťou z toho, že žijeme v spoločnosti tej ktorej krajiny. Tento fenomén sa rozhodne netýka len našej krajiny. Otázkou je, či skutočne poznáme dejiny našej krajiny aspoň tak hlboko, ako hlboko je zakorenená naša hrdosť a nacionalizmus. Dejepis nám neprináša oslobodenie od rán, ktoré nám uštedrili vojny či naposledy – v našom štáte - tvrdý režim komunizmu. Dejepis nám zatiaľ príliš nepomáha formovať ani hodnoty. A práve to by mohol...

2.1. Axiologizácia v spoločnosti na základe poznania dejín

Dejiny nám prinášajú nespočetné množstvo informácií o možnostiach jednotlivých ľudí i spoločností. Na základe dôkladného poznania dejín by mnoho rozhodnutí v živote ľudí nepadlo, alebo sa zmenilo.

Ako poznanie dejín súvisí u ľudí s tvorbou hodnôt? Mnohí z nás nepoznajú ani dejiny vlastného štátu a nieto ešte Európy či sveta. Preto sa domnievam, že hodnoty, ktoré človek vyznáva a bráni by mnohokrát nebránil a nevyznával, pokiaľ by bol objektívne informovaný. Ako názorný a krátky príklad uvádzam neofašistov, ktorí sú typickým príkladom nezáujmu o objektívne pochopenie dejín. Dôkazom je i to, že mnohokrát sú to dospelý a zrelý jedinci, pre ktorých je utrpenie miliónov ľudí dôvodom k pochvale a slúži ako vzor a mnoho krát i cieľ ich života. Tu je prvý prejav stretu medzi hodnotami ľudí a dejinami. Je to len okrajový stret, ale poslúži nám ako vstupná brána k hlbšiemu využitiu dejín a ich poznania v rámci dejepisu k tvorbe hodnôt mladých ľudí.

2.2. Axiologizácia v škole na základe poznania dejín

Tu by som rád vstúpil do problematiky samotnej tvorby hodnôt u žiakov ( základných ) škôl. Dejepis sprevádza žiaka celý druhý stupeň. Keďže predpokladám, že učiteľ dokáže viesť žiakov určitým štýlom celých päť rokov, budem vravieť viac menej o žiakoch 9 ročníka ZŠ. Poznanie dejín im počas štúdia môže priniesť množstvo podnetov i otázok. To ako využijú vo vlastnom živote a pri utváraní vlastnej osobnosti poznatky z dejín vlastného druhu, závisí tak od nich, ako i od učiteľa. Využitie dejepisu a jeho poznatkov v didaktickej praxi môže byť obtiažne z toho dôvodu, že dejepis sa pokladá za akúsi faktografickú disciplínu či predmet. Ja si však myslím, že utváranie hodnôt žiakov, na základe poznania dejín je možné, a pokúsim sa ukázať ako.

3. TVORBA HODNÔT U ŽIAKOV

Ako prvý krok treba upresniť, aké typy hodnôt môžu prevládať u žiaka na základe skúseností z rodiny či odpozorovania zo spoločnosti. Učiteľ má potom možnosť analýzy a výberu. Ktoré sú pozitívne – treba rozvíjať a podporovať, tie ktoré sú negatívne naopak – potláčať a meniť ( pokým je to možné ). E.Spranger rozdelil hodnotové orientácie do 6-tich životných foriem :
a) Teoretický človek – usiluje sa o poznanie pravdy, zákonitostí, podstaty sveta. Najlepšie sa cíti napr. pri knihe, čítaní a pod. b) Ekonomický človek – hľadá úžitok, zisk, hľadá len to čo je prospešné jemu či jeho rodine. Najlepšie sa cíti na trhu a v tržných vzťahoch ( je to obchodník telom i dušou ). c) Estetický človek – hľadá vo svete najmä zážitky, estetické dojmy. Najlepšie sa cíti v opere či galérii....
d) Mocenský človek – je človek, ktorý presadzuje seba. Najlepšie sa cíti ako poslanec či politik.
e) Sociálny človek – hľadá seba v iných ľuďoch. Žije pre druhých. Najlepšie sa cíti medzi ľuďmi v družnom rozhovore z ktorého sa chce poučiť.

f) Náboženský človek ( filozofický) – hľadá zmysel života cez vieru v niečo. Hľadá zmysel bytia človeka na svete. Najlepšie sa cíti v rozhovoroch o filozof. problémoch....
Ako vidieť o rôznorodosť vzorov pri tvorbe hodnôt žiaka nie je núdza. Práca učiteľa je v podstate limitovaná aj šťastím na rodičov žiakov. Iné hodnoty bude mať žiak z kompletnej, iný z nekompletnej rodiny. Iné z rodiny alkoholika, iné z rodiny manažéra. Na tvorbu hodnôt vplýva okrem rodiny nespočetné množstvo faktorov. Medzi tie najdôležitejšie patrí inštitúcia školy a osobnosť učiteľa. V našom prípade je to učiteľ dejepisu.

3.1 Dejepis ako tvorca hodnôt u žiaka

To, ako môže učiteľ dejepisu prispieť k tvorbe hodnôt žiakov si ukážeme v tejto pravdepodobne najdlhšej – teoretickej - kapitole. Základnou úlohou axiologizácie je poskytovať deťom podnety na hodnotiace myslenie a hodnotenie. Ako možno túto otázku resp. úlohu aplikovať na hodinách dejepisu sa pokúsim ukázať. Ľudstvo počas svojho vývoja prekonalo niekoľko zásadných zmien, ktoré stoja za viac ako zmienku. Týka sa to vynálezov technických i spoločenských vied. Rovnako sa to týka vojen a obchodu. A samozrejme náboženstiev a filozofie. Je nespočetné množstvo príkladov na ktorých sa dá sprvu ukázať a neskôr i budovať ideálny človek, ktorému by sme sa mohli priblížiť. V dejinách existuje nepreberné množstvo charakterov a osobností, ktoré pomáhali tvoriť meniť či ničiť svet. Na všetkých týchto osobnostiach a udalostiach sa dá stavať hodnotová pyramída človeka – žiaka. Túto si môže sám vybrať a zdôvodniť. Je len na učiteľovej šikovnosti či správne postaví problém a usmerní hodnotový systém žiakov správnym smerom. Ďalším problémom je i hierarchia hodnôt. I tu sa dá nájsť v dejinách nepreberné množstvo príkladov. Najzákladnejšia otázka - otázka života - je dnes akosi samozrejme pokladaná za samozrejmú v tom zmysle, že na život iného nemám právo siahnuť. Je polemika o tomto probléme taká komplikovaná? Aký je rozdiel medzi zhodením atómových bômb v Hirošime a Nagasaki, bezdôvodnými vraždami civilistov Japoncami v Číne za 2 sv. vojny a zabíjaním detí kočovnými kmeňmi v prvom tisícročí preto aby prežil kmeň? Aké sú dôvody zabíjania dnes a aké boli vtedy? Prečo dnes pristupujeme k životu človeka ( i zvierat ) inak, ako pred niekoľkými sto či desaťročiami? Čo nás zmenilo? Poučili sme sa z dejín? Vraví sa, že človek je nepoučiteľný. Ja si to nemyslím, a ukázať žiakom, že dejiny nás môžu predsa len niečo o hodnotách naučiť a že dokážeme správnym výberom hodnôt posunúť svet... to všetko nám môže ukázať len čas.

A práve ten je zaznamenaný na stranách učebníc dejepisu. 4. NÁVRH PROCESU TVORBY HODNÔT V RÁMCI HODÍN DEJEPISU

Z hľadiska môjho zamerania skôr na spoločnosť a jej rozvoj je mi bližší problém spoločenského zriadenia v niekoľkých etapách existencie človeka. Preto môj návrh postavím – aspoň v stručnosti – na spoločenských zriadeniach, ktoré ľudstvo absolvovalo. 4.1. Tvorba hodnôt u žiaka a spoločenské zriadenie

Mnohí z nás si ani neuvedomujú, ako sa spoločenské zriadenie v ktorom žijeme podieľa na tom, ako vnímame svet. Pri predpoklade, že všetci žiaci v triede majú rovnaký názor na to, že spoločenské zriadenie v ktorom žijeme je – prinajmenšom - vyhovujúce by sa dalo predpokladať, že hodnoty ktoré žiaci vyznávajú budú mať podobný obsah a hierarchiu. To je však ideálny prípad. Hodnoty žiakov budú roztrúsené do mnohých frakcií a vyznávať budú i tie, ktoré by mnohých z nás ani nenapadli. Navrhoval by som teda začať od hodnôt, ktoré sú pre nás najviac uznávané. L. Maršálová prichádza s poznatkom , že sú to hodnoty ako napr. rodina, domov, súlad v partnerskom vzťahu, zdravie, pravé priateľstvo, úcta k človeku, humanizmus...
Ako príklad pre určenie vzťahu poprípade úpravu hodnoty môžeme zvoliť z menovaných hodnôt napr. úctu k človeku. Tá sa dá z môjho pohľadu aplikovať i na niektoré spoločenské zriadenia, ktorými sme v dejinách prešli. Keďže predpokladáme, že sme v 8 – 9 ročníku môžeme sa spýtať ako žiaci vnímajú rozloženie úcty k človeku v dnešnom svete. Je rovnako uznaný za slobodného a plnoprávneho občana čínsky baník a baník v USA? Alebo je postavenie ženy v Turecku porovnateľné s postavením ženy na Slovensku? Ako si ktorá kultúra váži ľudí a ako triedi mužov a ženy? Ďalšia otázka by mohla byť polemická, teda – aké za a proti by ste našli v uvedených príkladoch. Predpokladám, že už v tomto bode by bolo možné vyselektovať žiakov z rodín, ktoré sú nie príliš nadšené z dnešným stavom, z rodín, ktoré sú sociálne slabšie a aj z rodín v ktorých je muž „dominus et deus“. Už v na takomto malom príklade by sa dalo diagnostikovať niekoľko rozdielov v hodnotovej orientácii žiakov i napriek tomu, že stále vravíme o úcte k človeku. 4.1.1. Aplikácia konkrétneho príkladu na diagnostiku či vytvorenie hodnoty – úcty k žene

Úcta k človeku je najtypickejšou a najvypuklejšou v dnešnom svete v podobe diskriminácie žien vo väčšine islamských krajín. Navrhoval by som spýtať sa žiakov, kde má táto diskriminácia korene a či to bolo tak od vzniku islamu.

Neviem, nakoľko žiaci ovládajú islam, ale asi by som ich prekvapil tým, že v dobách kedy vznikal islam mohli európske ženy len ticho závidieť ženám žijúcich v krajinách, kde sa vyznával islam. Karta sa však v priebehu stáročí obrátila a dnes islamské ženy – naopak - závidia ženám západného sveta. Otázkou zostáva, koľko žiakov by malo návrh, ako vzniknuté rozdiely v právach žien eliminovať, isté však je, že diskusia rozprúdená okolo tohto problému by nás priviedla späť do našej spoločnosti a vývoju v nej samej. Odhalili by sme, aké boli vzťahy mužov, žien a detí v 19 a 18 storočí. Potom by sme sa presunuli do stredoveku a nakoniec do Ríma a Atén. 4.1.2. Od úcty k žene, k úcte k človeku v behu dejín.

Základná otázka by bola, aký bol vzťah ženy a muža v antickom grécku či Ríme. Ak by žiaci nevedeli, tak by im bolo možné napovedať, že len prvorodená dcéra dostala meno a s ostatnými si príliš veľa starostí nerobili, pretože tie dostali také isté meno, no z dodatkom „druhá“ „tretia“ atď. I napriek zriadeniu, ktoré dalo názov i dnešnému demokratickému spoločenskému zriadeniu, teda republike, sa považovali za plnoprávnych občanov len muži. Emancipácia žien podľa názoru mnohých žiakov ( je to len hypotéza ) začala oveľa skôr, ako sa to v skutočnosti stalo. Žena si svoje práva vydobyla práve vďaka – paradoxne – neúcte k človeku. Stalo sa to – s výnimkou USA – až v priebehu najväčšieho zlomu v dejinách Európy, ktorým bola prvá svet. vojna. Tu by sa dala nastoliť otázka, ako sa podieľala prvá svet. vojna, ktorá bola dovtedy najkrutejšou a najväčšou na formovaní hodnôt človeka, keď vzápätí na to o niekoľko desaťročí vypukne vojna opäť a to z oveľa krutejšími spôsobmi vraždenia. A otvorenou otázkou by zostalo, ako sme sa poučili my, keďže stále nás sprevádza mnohokrát neopodstatnená nenávisť rasová či spoločenská. Úcta k človeku a ľudskému životu nás sprevádza celými dejinami. Je nanajvýš potrebné ukázať žiakom, že rovnoprávnosť na základe pohlavia, rasy či etnickej príslušnosti nie je až taká vzdialená minulosť a práve preto je dnes rebríček hodnôt u mnohých ľudí taký rozkolísaný. Pokiaľ sa stabilita v spoločnosti má udržať je potrebné poukázať na klady i omyly dejín ( či už Ríma, či stredoveku, Rakúsko - Uhorska, alebo Slovenského štátu a pod.). Tvorba hodnôt žiaka môže byť hlboko ovplyvnená poznaním správania sa ľudí v dobách, kedy dnes veci samozrejmé boli tvrdo a mnohokrát za cenu veľkých obetí vydobytou novinkou. Práve na pomere úcty k žene a úcty k človeku sa dá ukázať – aspoň čiastočne – optika, ktorou vnímali svet ľudia, ktorých nazývame i dnes barbarmi.

4.2. Úloha na tvorbu hodnoty v rámci dejepisu; zameraná na slobodu jednotlivca

Navrhujem rozdeliť triedu do dvoch skupín. Využil by som možnosť rozdelenia na chlapcov a dievčatá. Toto delenie by som volil s toho dôvodu, aby som videl nakoľko budú dievčatá používať emócie a svoje práva a naopak chlapci silu a tendenciu vládnuť. Hodnota osobnej slobody je u oboch skupín, pokiaľ by boli heterogénne, takmer rovnaká. Po rozdelení do skupín podľa plánu ( teda podľa pohlavia ) by som zadal každej skupine niekoľko príkladov z dejín, ktoré by vraveli v prospech ich vlastnej skupiny. Je viac ako isté, že pre skupinu chlapcov by bol výber oveľa jednoduchší. Skupine chlapcov by som dal vyhľadať, aká bola úloha muža v Rímskej rodine a spoločnosti, ďalej v rodine či na panstve feudála, a aká je úloha a rola muža v dnešnej rodine a spoločnosti. Rovnako dievčatám by bola daná obdobná úloha. Na základe poznatkov oboch skupín by som o niekoľko dní ( po čase na prípravu ) zasadol na „súdnu stolicu“ a skupiny by som vyzval aby si sadli – jedna po mojej pravej ruke a druhá po mojej ľavej ruke. Keďže predpokladám ostré výmeny názorov typu prečo, kto, kde.. zadal by som aj alternatívne riešenie a dal možnosť vytvoriť stred, ako pri delení frakcií počas veľkej francúzskej revolúcie. Z hľadiska nemožnosti praktického odskúšania môžem len predpokladať, že väčšina chlapcov si – viac menej silou a krikom presadí, že bude po mojej pravej strane, dievčatá ustúpia a uspokoja sa s ľavou stranou a menšia časť tvrdohlavých dievčat a nerozhodných chlapcov by zaujala stred. Predpokladám, že stred by sa skladal viac s chlapcov a to v pomere 3 ku 1. Po upokojení situácie by som vyzval na určenie hovorcov jednotlivých skupín. Skupinu vytvorenú ako stred by som určil ako porotu, pričom by som podotkol, že taká samozrejmá vec, akou je porotný súd, bola uvedená do praxe až v americkej ústave schválenej 17.09.1787. Bol by som len rád, keby niekto podotkol, že to bolo skôr, ako sa Európa zbavila bremena poddanstva. Ak nie, podotkol by som, že v USA získali občania osobnú slobodu skôr, ako ktokoľvek v Európe. Vrátim sa však k samotným skupinám. Ako prvé by som sa spýtal, prečo sa tá ktorá skupina posadila po mojej pravici a ľavici. Či to bola slobodná voľba všetkých členov skupiny a či sa prispôsobili konsenzu – teda dohode v skupine. Potom po reakciách by som ukázal, ako sa rozdelili revolucionári za veľkej franc. revolúcie a že to v podstate zodpovedalo názorovo rozdeleniu v našej triede..

Celá hodina by sa niesla v duchu francúzskej revolúcie, pretože práve tá priniesla do Európy občiansku slobodu a dokument, ktorý je základom všetkých demokratických štátov dneška – ústavu. Potom by som vyzval porotu, aby určila – hlasovaním – ktorá skupina má ako prvá prezentovať svoje výsledky. Predpokladám, že pri väčšine hlasov nerozhodných chlapcov v porote by dostala – ako prvá – slovo skupina dievčat po mojej ľavici. Prezentácia by prebiehala formou obhajoby úlohy žien v spoločnosti a rodine počas Rímskej republiky, feudalizmu a dneška. Po ukončení prezentácie by pokračovala druhá skupina o svojom pohlaví a jeho úlohe v daných obdobiach. Skupina ktorá by práve neprezentovala by si robila poznámky. To sa po celý čas týka i poroty. Neviem odhadnúť, ktoré problémy by zaujali 14 – 15 roč. ľudí, ale predpokladajme, že veci, ako hlasovacie právo mužov, a rola ženy ako podriadenej muža by sa v referátoch objavila. Tu by nastúpila diskusia skupín, ako muži a ako ženy prispeli k rozvoju ľudskej spoločnosti. A či ženy i napriek mnohostáročnej druhoradosti prispeli k rozvoju ľudstva a jeho spoločenského zriadenia. Pretože vo fáze Antiky či stredoveku boli muži v dokonalej výhode, ale rovnako pokrok v týchto dobách by bol viac ako pomalý dokonca mnoho krát by mal regresnú tendenciu. Zmena by nastala – i keď žiakmi možno nie docenená – pri veľkej franc. revolúcii. Chlapcov by rozhodne zaujala „postava“ Marianny (viď. Príloha č. 1 ), ako symbolickej postavy francúzskej revolúcie. Dievčatá by zasa našli prvý tromf v rukách na obhajobu úlohy ženy v spoločnosti a nie len v rodine. Tu by sa pravdepodobne pre ne začala hrdá cesta emancipácie a spoločenského života žien, i keď v skutočnosti nebola situácia až taká priaznivá, na čo by som ich samozrejme upozornil, ale rovnako povzbudil, že práva a najmä slobody žien sa v tomto období veľmi posilnili. Útrapy ktoré sprevádzali človeka pri získavaní osobnej slobody v tej miere, akú poznáme a prežívame dnes sú veľmi dobrou ukážkou pre žiakov končiacich základnú školu. I napriek poznaniu histórie predpokladám, že mnohí zo žiakov si bez zaoberania sa hodnotami na hodinách dejepisu nedokážu uvedomiť, že právo osobnej slobody, ktoré je človeku najvlastnejšie by nebolo bez úcty k človeku, ktorá sa začala presadzovať v kresťanskej tradícii európskeho kontinentu a aplikovať do praxe po veľkej francúzskej revolúcii. Úcta človeka k človeku je základným kameňom slobody jednotlivca. Pretože filozofi, na základe ktorých boli tvorené ústavy dnešného typu ( John Lock či J.J. Rousseau ) vychádzali práve z človeka a jeho miesta na zemi a v spoločnosti.
I napriek tomu, že je mnoho z týchto informácií pre žiakov zákl.

školy v podstate prebytočných, je pravdepodobné, že tábor chlapcov a dievčat by na základe argumentov jednej i druhej skupiny prišiel k názoru, že spoločenské zriadenie v ktorom žijeme je vyhovujúce pre obe pohlavia a úcta k človeku je ešte stále hodná diskusie, ktorá by sa dala na túto tému otvoriť. Čo sa týka úcty k človeku a ľudskému životu – našli by sme nepreberné množstvo príkladov z histórie, ktorými by sme vhodne dopĺňali argumenty žiakov ( rímske triumfy, otrokárske zriadenie – či používanie otrokov ako krmivo pre ryby, čo by rozhodne zmrazilo nadšenie ohľadom ód na rímsku republiku a jej „slobodných občanov“, ktorým by sa hrdili najmä chlapci, rovnako stredoveká Jana z Arku by mohla byť esom v rukách dievčat, alebo napr. manželky Rímskych cisárov, ktoré boli zdatné trávičky, alebo príklad počestnej Lucretie a jej slová „poškvrnené je však iba moje telo, srdce je bez viny!“ po ktorých sa prebodla... ) Predpokladám, že na pretras by prišla i Aténska ústava, ktorá bola skutočne geniálnym vynálezom spoločenského zriadenia na aplikovanie osobnej slobody. Ale ako dokazuje príbeh jedného z najväčších filozofov – Sokrata – nie všetko dokonalé je naozaj dokonalé ( odhliadnuc od otrokárskeho zriadenia ). Isto by sa našlo v prebratom učive príkladov viac než dosť na to, aby som dokázal usmerniť formovanie hodnoty slobody a úcty k človeku správnym smerom. I napriek interdisciplinárnej spolupráci je úloha dejepisu a najmä dejinných udalostí vynikajúcou tabuľou, ktorá je popísaná príkladmi kladnej i zápornej aplikácie tej ktorej hodnoty človeka. Stačí sa len poobzerať a kvalitne pripraviť scenár hodiny a „axiómu“ ktorá bude pre človeka celý život vodítkom nájdeme na „každom rohu“ dejín. Aby som nezabudol na úlohu poroty.. Jej prácou by bolo stručné zhodnotenie argumentov oboch strán a zrejme by som tejto skupine ponechal i posledné slovo v rámci hodnotenia celej hodiny a najmä toho, či spôsob správania o ktorom sme na hodine vraveli je či nie je správny a nakoľko sa nám podarilo porotu presvedčiť o správnosti uznať slobodu jednotlivca na základe úcty k človeku. ZÁVER

V závere práce by som rád popísal pocity z napísanej práce. V prvom rade musím podotknúť že ma prekvapil výsledok, ktorý sa badateľne líšil od „ideálnej“ predstavy, ktorú som mal pred písaním práce. Už pri prvých kapitolách som začal prichádzať na to, že úloha, ktorú som si vytýčil, je dosť komplikovaná a ťažká. Musím priznať, že svoje schopnosti som značne precenil a z výsledku mám pocit, ako z „lacného románu“.. Mojim zámerom bolo ukázať, ako by sa dal dejepis využiť - popri povedzme náuke o spoločnosti – k formovaniu osobnosti žiakov.

Chcel som dejepis dostať z pozície nezáživnej faktografickej vedy do pozície dynamického a žiakov formujúceho predmetu, ktorý by bol nielen náučný ale i poučný a aby si žiaci pri zlom konaní – šikanovaní, ubližovaní slabším, fajčení, pokušení alkoholom, a množstve ďalších – dokázali spomenúť na následky, ktoré sme spomínali v spojitosti s takýmto konaním na dejepise a uvedomili si, že v dejinách to už raz či niekoľko krát ktosi skúšal a výsledok nám zanechal v dokumentoch či legendách. Nie je preto pre žiaka otázkou, či toto konanie je skutočne na mieste a nie je len primitívnym a prízemným konaním, ako som to počul na hodinách dejepisu?
Rovnako je otázkou, či som aspoň čiastočne ukázal možnosti praktického uplatnenia môjho návrhu na tvorbu hierarchie a systému hodnôt u žiakov. Nie som dostatočne skúsený ani na menej komplikované problémy didaktiky a preto sebakriticky priznávam, že som si – aspoň z môjho pohľadu – vzal na plecia príliš ťažké bremeno. Na druhej strane som sa pokúsil ukázať cestu – i keď možno viac teoretickú, ako praktickú – ako je možné hodinu(y) dejepisu využiť k odhaleniu a následnému usmerneniu hodnotového rebríčka žiakov ZŠ. Praktická aplikácia môjho návrhu v kapitolách 4.1.1.,4.1.2., a najmä 4.2., je viac menej pokusom uplatniť metódu – s ktorou som sa doteraz vôbec nestretol – v praxi pomocou myšlienkového experimentu. V tomto prípade mi bola skutočne prekážkou abstinencia praktického odskúšania si čo i len jednoduchšieho problému. Čiastočným vzorom mi bola metóda ŽOS – teda žalujem, obhajujem, súdim – ktorá však vôbec nenahradila medzeru, ktorá mi vznikla pri samom jadre problému, teda ako včleniť výchovu do hodín dejepisu. Na otázku - na koľko sa mi môj zámer vydaril či nevydaril - si skutočne neviem a ani nemôžem odpovedať sám. Keďže sám sa borím problémom systému a metódy, ktoré som použil je možné, že som sa skutočne minul cieľom tejto práce. Vysvetlil som zámer, cieľ, teoreticky som problém ako – tak objasnil, ale praktická aplikácia je len pokusom o aplikáciu v reálnej triede či škole. Priznávam, že práve toto je slabé miesto v ktorom som mal problém vymyslieť čo i len zlomok možného priebehu takto ponímanej hodiny. I napriek tomu však verím, že práca, ktorú som napísal nebola len zbytočnou námahou, ale „vstupnou bránou“ k vylepšeniu aplikácie skúmaného problému, ktorým je možnosť včlenenia axiologizácie do výučby; a to v rámci predmetu dejepis.

PRÍLOHA Č. 1: viď obr. Marianny na CD Kronika ľudstva (mrkni použiťá lit. a zdroje).

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Úloha a aplikácia axiologizácie vo vyučovaní dejepisu