E t i c k á v ý c h o v a

(seminárna práca zo všeobecnej pedagogiky)

rok 2002

O b s a h

Úvod . . . . . . . . 3
1. Vymedzenie základných pojmov . . . . 3
2. Etická výchova . . . . . . . 4
2.1 Program etickej výchovy . . . . 5
2.2 Metódy v etickej výchove . . . . 6
3. Prosociálne správanie . . . . . . 6
3.1 Empatia ako predpoklad prosociálneho správania . 7
3.2 Prosociálnosť v praxi . . . . . 7
4. Asertivita v etickej výchove . . . . . 8
4.1 Agresivita . . . . . . . 8
4.2 Pasivita . . . . . . . 8
4.3 Asertivita . . . . . . . 9
4.4 Asertívne desatoro ľudských práv . . . 9
5. Záver . . . . . . . . 10
6. Prehľad použitej literatúry . . . . . 11

Úvod

V súčasnosti sa veľa hovorí o globálnych problémoch, ktoré ohrozujú človeka, najmä v jeho fyzickej existencii. Nemenej závažné sú však etické a výchovné problémy, ktoré ohrozujú človeka a jeho duchovnú existenciu. Pre človeka ako osobnosť je potrebné nielen vzdelanie, ale aj výchova a sebavýchova. Už v útlom veku sa na príkladoch a modeloch správania a vzťahov v rodine kladú základy etiky a prosociálneho správania dieťaťa. Tieto sa počas školskej dochádzky edukačným procesom prehlbujú, v dospelosti, teda vlastne celoživotne sa utvrdzujú a využívajú. Účinná etická výchova však vyžaduje systematické a dlhodobé pôsobenie, vytvára základ, na ktorý je možno nadviazať pri preberaní konkrétnych etických aspektov spoločenského života. Človek sa správa podľa interiorizovaných mravných hodnôt a pravidiel správania a speje k morálnej zrelosti, keď sa rozhoduje na základe svojho svedomia a osvojených mravných zásad a nie podľa verejnej mienky alebo iných vonkajších kritérií.

1. Vymedzenie základných pojmov
Program etickej výchovy postupne a cieľavedome vedie deti a mládež k náročným pedagogickým cieľom a postupne rozvíja osobnosť, jej identitu, prosociálnosť a asertívne správanie.

Etická výchova pomáha pri hodnotovej orientácii a formovaní postojov mladých ľudí, kultivuje osobnosť edukantov, učí ich orientovať sa v životných aj umeleckých hodnotách na základe zmyslových zážitkov a vedie ich k pozitívnemu vnímaniu bytia, vychováva osobnosť s vlastnou identitou a hodnotovou orientáciou, v ktorej úcta k človeku a k prírode, spolupráca, prosociálnosť a národné hodnoty zaujímajú významné miesto.
Cieľom etickej výchovy je formovanie mravne zrelého človeka, ktorý sa riadi určitými spoločensky uznanými morálnymi pravidlami – morálkou (1),
Morálka je súbor pravidiel, noriem, a zákonom, ktoré slúžia na koordináciu činností ľudí, ktorí sú členmi určitej komunity. Je to sústava noriem, prenášaných z generácie na generáciu, ktoré sa môžu meniť s vývojom spoločnosti, ale niektoré zostávajú nemenné. Prosociálna výchova je zložka výchovy, podrobnejšie rozpracúvaná až v 90. rokoch 20.-teho storočia, ktorá usmerňuje správanie v prospech iných osôb, skupín alebo spoločenských cieľov bez toho, aby existovala vonkajšia odmena (2). Prosociálna osobnosť prejavuje súcit s ľuďmi, ktorí majú ťažkosti, teší ju obdarovať niekoho alebo rozdeliť sa s niekým, namáha sa v prospech iných, úspechy iných prijíma bez závisti, prežíva s ostatnými ich starosti a radosti. Asertivita je významnou súčasťou prosociálnej výchovy. Je to schopnosť človeka slobodne a otvorene obhajovať a presadzovať svoje vlastné práva, pričom rešpektuje práva iných, neútočí na ne a ani ich nespochybňuje (3). 2. Etická výchova
Podľa súčasného chápania je výchovno-vzdelávací proces rozdelený na časti, ktoré sa uskutočňujú v podmienkach školského vyučovania, v prostredí rodiny a v prostredí mimo vyučovania. Slovenský školský systém kladie väčší dôraz na vzdelávanie, než na výchovu. Znamená to, že primárnym cieľom každého edukátora je odovzdať deťom čo najviac informácií. Výchova, t.j. vedomé alebo nevedomé pôsobenie na správanie, postoje a názory detí je viac okrajové. Pritom oddelenie výchovy od vzdelávania nie je možné. Veď výchovné pôsobenie je komplikovaný proces, učiteľ/ka pôsobí vlastným príkladom, vlastnými postojmi, názormi a pod. Množstvo informácií, ktoré však musí odovzdať je také veľké, že výchovné pôsobenie je skutočne iba akýmsi (hlavne nevedomým) vedľajším účinkom. Etická výchova má nezastupiteľné miesto v školskom systéme, hlavne s ohľadom na výchovu zdravých ľudí schopných viesť plnohodnotný život v modernej občianskej spoločnosti. Cieľom tohto predmetu je vychovávať osobnosť s vlastnou identitou a hodnotovou orientáciou, v ktorej úcta k človeku a k prírode, spolupráca, prosociálnosť a národné hodnoty zaujímajú významné miesto. Pri plnení svojho cieľa sa neuspokojuje s poskytovaním informácií o morálnych zásadách, ale zážitkovým učením účinne podporuje pochopenie a interiorizáciu mravných noriem a napomáha osvojeniu správania sa, ktoré je s nimi v súlade. Pripravuje mladých ľudí pre život, aby raz ako dospelí prispeli k vytváraniu harmonických a stabilných vzťahov v rodine, na pracovisku, medzi spoločenskými skupinami, v národe a medzi národmi.
Etická výchova súvisí aj s vyučovaním ďalších učebných predmetov.

Na rozdiel od nich sa sústreďuje na etický aspekt učiva. Napríklad využíva úryvky z literárnych diel, ale so zameraním na senzibilizáciu pre etické problémy a vyzdvihnutím pozitívnych vzorov správania. Tak ako náuka o spoločnosti alebo občianska náuka, aj etická výchova rozvíja mladého človeka v rámci cieľavedomej prípravy na rodinný, občiansky, profesiový a kultúrny život poskytovaním uceleného psychologicky zdôvodneného programu.
Účinná etická výchova vyžaduje systematické a dlhodobé pôsobenie. Pritom postoje a správanie žiaka ovplyvňujú aj ostatné učebné predmety. Hodiny estetickej výchovy, náuky o spoločnosti, dejepisu, literatúry a ďalších učebných predmetov dávajú veľa príležitostí na rozhovor o etických problémoch, na prezentáciu pozitívnych vzorov správania a podobne. 2.1 Program etickej výchovy
Etická výchova si stanovuje program v súlade so základným cieľom, ktorý chce dosiahnuť, t.j. informovať žiaka o etických zásadách, ale zároveň mu pomáhať, aby si vytvoril na danú tému vlastný názor a osvojil si primerané postoje a správanie, konkrétne formu akou vysloví svoj názor. Tento program, pripravujúci žiakov na účinnú spoluprácu, zahŕňa rešpektovanie a rozvíjanie jedinečnosti každého z nich, precítenie vlastnej individuality, pochopenie možnosti učiť sa od ostatných, prežívanie a vychutnávanie vlastnej tvorivosti, podnecovanie sebavedomia, odbúravanie starých stereotypných názorov. Úspešné naplnenie uvedených dielčích cieľov im umožní stať sa samostatnými a vyrovnanými jedincami. Etická výchova vychováva k mravnej zrelosti pomocou techník, ktoré:
• napomáhajú prežitie a pochopenie hodnôt najmä vnímaním situácií, prírody, seba a druhých (senzibilizácia),
• uľahčujú porozumenie a interiorizáciu súvisiacich hodnôt a noriem (hodnotová reflexia),
• umožňujú nácvik odpovedajúceho správania (nácvik v podmienkach triedy),
• vedú k uplatneniu skúseností, osvojených v škole, v každodennom živote.
Tieto body predstavujú postupnosť metodických krokov etickej výchovy.

Nevyhnutnými podmienkami účinnosti etickej výchovy sú:
 kvalifikované používanie aktívnych zážitkových metód,
 štýl výchovy charakterizovaný najmä znakmi, ako sú bezpodmienečné prijatie každého žiaka, pozitívne očakávania (atribúcia), induktívna disciplína;
 zdôrazňovanie prosociálnych hodnôt, ako sú spolupráca a pomoc.

2.2 Metódy v etickej výchove
Celkove sa v praxi etickej výchovy uplatňuje viacero špecifických metód tvoriacich ucelený a psychologický podložený systém. Najpoužívanejšou je metóda prof.

R. Roche-Olivara (4), pozostávajúca z nasledovných troch krokov:
1. kognitívna senzibilizácia - umožňuje pochopiť určitú skutočnosť, význam a zmysel témy. Realizuje sa cez didaktické hry, pozorovanie, prezentáciu pozitívnych vzorov správania, rozvíjanie morálneho hodnotenia. 2. nácvik v triede - pochopiť, čo je správne, ešte neznamená aj robiť to, čo je správne. Tu je vhodné experimentovanie s určitým spôsobom správania, hranie roly, scénky, interwiev so skutočnými či fiktívnymi osobami. 3. reálna skúsenosť - zameranie pozornosti na aplikáciu osvojenej témy v reálnom živote. Tomuto účelu slúžia pozorovania správania ľudí, výstrižky, rozhovory, akcie kultúrneho charakteru. Etická výchova však neznamená len osobitné metódy, ale aj určitý osobitý prístup k žiakom. Úlohou učiteľa je vytvoriť v skupine atmosféru otvorenosti, srdečnosti a dobroprajnosti. Účastníci sa potom budú cítiť bezpeční a budú mať dôveru v seba, aj k ostatným. 3. Prosociálne správanie
Cieľom etickej výchovy je nielen informovať žiaka o etických zásadách, ale pomáhať mu, aby si vytvoril na ne vlastný názor, osvojil si primerané postoje a správanie - stal sa prosociálnym. Medzi charakteristikami prosociálnej osobnosti sa uvádza, že prejavuje súcit s ľuďmi, ktorí majú ťažkosti, teší ju obdarovať niekoho alebo rozdeliť sa s niekým, namáha sa v prospech iných, úspechy iných prijíma bez závisti, prežíva s ostatnými ich starosti a radosti. Motívom a predpokladom prosociálneho správania je vnútorná potreba alebo tendencia robiť to, čo prospeje druhému. Prosociálny je človek, ktorý sa k ostatným ľuďom správa ako k potencionálnym priateľom, čiže zachováva tzv. zlaté pravidlo mravnosti: „Čo chceš, aby robili tebe, rob aj ty druhým, čo nechceš, aby tebe robili, nerob ani ty druhým.“ Toto pravidlo je známe vo vyspelých kultúrach a všade tvorí základ mravného kódexu (5).
Pozorovanie vzoru podporuje osvojovanie si istého druhu správania. U detí, ktoré pozorujú prosociálne správanie, je pravdepodobné, že sa bude zvyšovať veľkorysosť alebo schopnosť pomáhať a rozdeliť sa.

Okrem reálnych vzorov v prostredí, v ktorom žijú, veľký pozitívny i negatívny vplyv majú vzory zobrazené v dielach, športovci, významné osobnosti.

Správanie človeka je možné označiť za prosociálne, ak:
• je zamerané v prospech iných osôb, skupín alebo spoločenských cieľov bez očakávania vonkajšej odmeny,
• podporuje pozitívnu reciprocitu (vyvoláva tendenciu k prosociálne mu správaniu recipienta),
• rešpektuje identitu, tvorivosť a iniciatívu implikovaných osôb alebo skupín.

3.1. Empatia ako predpoklad prosociálneho správania
Prejavy prosociálneho správania ako napr. pomoc, darovanie alebo spolupráca zvyčajne vyplývajú zo súcitu, poznania alebo vycítenia potrieb alebo túžob iných, teda z empatického stotožnenia sa s inými. Bádatelia, ktorí si vzali za cieľ štúdium prosociálneho správania, si boli od počiatku vedomí súvislosti medzi empatiou a prosociálnym správaním (6). Treba však rozlíšiť dve zložky empatie – poznávaciu a emocionálnu. Poznávacia (kognitívna) empatia znamená schopnosť pochopiť spôsob uvažovania druhej osoby, jeho názory a motívy, tiež schopnosť predvídať jeho myšlienky a reakcie (správanie). Emocionálna empatia je schopnosť vcítiť sa do pocitov druhej osoby aspoň natoľko, aby sme vycítili, že určitá skutočnosť je pre druhého príjemná alebo nie. Tieto dve zložky empatie nemožno od seba oddeliť, hoci v konkrétnom prípade môže jedna nad druhou prevažovať. Empatia uľahčuje a zjednodušuje komunikáciu medzi ľuďmi. Empatickí ľudia potrebujú málo slov, aby pochopili a vžili sa do situácie a citov iných. Bez empatie môže mať aj prosociálne správanie negatívny účinok, ak vychádza z nesprávneho pochopenia skutočnosti alebo rozpoloženia druhých. 3.2 Prosociálnosť v praxi
Prosociálny človek je tvorcom kultúry, sociálnych hodnôt a cností. Napriek zložitosti spoločenských problémov sú takíto ľudia optimistickí, sú oporou inštitúcií, prinášajú nové riešenia, vedia poskytnúť pomoc, prejavujú istotu a ovládanie skutočnosti, sú empatickí, majú zmysel pre humor a vďaka schopnosti odosobniť sa vedia si získať nasledovníkov.
Každodenný život ukazuje, že prosociálne správanie býva málokedy bez odozvy. Úsmev býva opätovaný úsmevom, nezištná pomoc vyvoláva tendenciu k reciprocite, od čoho je už len krok ku vzniku priateľstva. Väčšine ľudí nerobí ťažkosti správať sa prosociálne k ľuďom, ktorí nejakým spôsobom vzbudili ich sympatie alebo súcit. Ťažšie je uplatňovať prosociálnosť voči ľuďom, ktorí sú nám ľahostajní, alebo svojím správaním, výzorom alebo vlastnosťami vzbudili antipatie, čo v každom prípade narúša spolužitie v komunite. Zvláštnosťou prosociálneho správania je, že pretvára ľudí, pomáha im zbaviť sa negatívnych vlastností a správania, mení nepriateľov na priateľov. 4. Asertivita v etickej výchove
Asertivita je súčasťou prosociálnosti človeka, preto je témou, ktorá je začlenená do etickej výchovy ako samostatný tematický celok.

Má viesť edukantov k:
• pochopeniu psychológie a etiky asertivity a jej včlenenie do životnej filozofie, mravného názoru žiaka,
• zvládnutiu asertívnych spôsobov konania v triede, mimo triedy a neskôr v životných situáciách žiaka,
• začleneniu takéhoto správania do životných prosociálnych stratégií konania žiaka v budúcnosti.
Potreba naučiť sa asertivite vychádza zo skúseností z jednania s ľuďmi, ktorí sa obhajovali objektívnymi zákonitosťami a prospechom celku a pritom mysleli predovšetkým na seba. 4.1 Agresivita
Reagovať na podnety okolia je možné tromi spôsobmi: agresívne, pasívne a asertívne. Agresivita je formou extrémneho správania sa. Pojem agresivita predstavuje vnucovanie vlastných názorov, útočenie na druhú osobu, využívajúc pritom napr. iróniu alebo sarkazmus. Agresívny jedinec sa presadzuje na úkor iných, nerešpektuje ich práva a oprávnené požia-davky. Všetky svoje prehry sa snaží premeniť vo svoj prospech. Ak sa mu to nedarí, obviňuje svoje okolie z neférového konania. Agresívne konajúci človek sa prejavuje za každú cenu. Manipuluje s ľuďmi, je netaktický, ťažko ovláda svoje emócie. Má tendenciu druhých poni-žovať a zosmiešňovať. Takýto človek nemá priateľov, dopláca na svoju zníženú sebakontrolu tým, že je vlastne osamelý.

4.2 Pasivita
Pasívne konajúci človek nevie zreteľne vyjadriť svoje želania a nedokáže presadiť svoje požiadavky. Nedokáže rázne odmietnuť neoprávnené požiadavky druhých, nedokáže sa primerane uplatniť. V jeho konaní chýba istota a sociálna zručnosť. Často sa dostáva do situácie, keď nedosiahne svoj cieľ. Za každú cenu sa snaží vyhnúť konfliktu. Často uniká pred riešením úloh a problémov, má pocity menejcennosti. Cíti sa bezmocný na to, aby ovplyvnil svoju živnotnú situáciu, cíti sa osamelý a málo akceptovaný ostatnými ľuďmi. Niekedy je až príliš emocionálny.

4.3 Asertivita
Asertívne sa správať a komunikovať znamená vyjadrovať a presadzovať otvorene a primerane svoje myšlienky, pocity, postoje, či už negatívne alebo pozitívne, pričom sa správať tak, aby neboli porušované asertívne práva druhých ľudí. Asertívny jedinec svojím konaním vytvára okolo seba pohodu. Primerane sa orientuje v danej situácii a z jeho prejavu cítiť istotu. Ak sa mu niečo nepodarí, neobviňuje z neúspechu svoje okolie. Vo svojom konaní dodržiava morálne zásady. Asertívny človek preberá plnú zodpovednosť za svoje správanie. Vie, čo chce robiť, aj aký spôsob si zvolí. Sú mu jasné dôsledky. Väčšinou priamo hovorí, čo cíti, o čo mu ide. Sám sa nepovyšuje, ani nikoho neponižuje. Vie iného počúvať, ak urobí chybu, prizná si ju. Vie pristúpiť na kompromisy. Pôsobí vyrovnane, uvoľnene, zrozumiteľne. Ak niekoho kritizuje, jeho kritika je vecná a konštruktívna, aby nikoho neponížil.
Z tohto pohľadu vo vzťahu k pracovnému prostrediu existuje istá základná charakteristika jednak podriadeného, jednak nadriadeného. Potom by obraz asertívneho podriadeného mal takúto podobu:
Je si vedomý povinností, ktoré má na pracovisku.

Plní ich, nenamýšľa si, že bez neho to nepôjde. V prípade, že sa mu niečo nepodarí, vie si priznať chybu. Ak niečo nevie, nehanbí sa na to opýtať. Rešpektuje asertívne práva.
Asertívny nadriadený sa zase usiluje s ľuďmi hrať férovo. Váži si iných do takej miery, že im povie, ako vníma problém. Asertívny vedúci nemanipuluje so svojimi podriadenými. Nebuduje okolo seba atmosféru nenahraditeľnosti a neomylnosti.

4.4 Asertívne desatoro ľudských práv
Základnou požiadavkou asertívneho správania je, aby sa človek naučil rozhodovať sám za seba a súčasne bol schopný byť zodpovedný za svoje rozhodnutie. Nikto nemá právo s nami manipulovať, okrem prípadov, keď s tým sami súhlasíme. Meniť a zmeniť správanie je niekedy veľmi náročný proces. Cestou k tomu sú v kontexte asertivity vymedzené asertívne práva človeka, ktorých autorom je M. J. Smith. 1. Každý má právo posudzovať svoje správanie, myšlienky a emócie a byť za ne zodpovedný. Je to počiatočný krok na ceste k presadeniu sa, odmietaniu nátlaku autority na náš život.
2. Máme právo neposkytovať žiadne ospravedlnenia svojho správania (samozrejme, neplatí to pre prípady, keď si to vyžaduje slušnosť). 3. Posúďme a rozhodnime sa, nakoľko sme zodpovední sami za seba a nakoľko za problémy iných ľudí. 4. Máme právo na zmenu svojho názoru. (Nie je pravda, že zmena názoru je výsledkom omylu. Uvedomme si, že len činný človek je omylný.)
5. Máme právo robiť chyby a byť za ne zodpovední. Toto nám dáva silu priznať sa k chybám bez toho, aby sme mali nepríjemné emócie. Nikto nie je neomylný.
6. Máme právo povedať „ja neviem“. Nikto nevie všetko. Neváhajme to povedať. Takouto úprimnosťou môžeme dosiahnuť zmenu postoja iných k našej osobe. Bude to pre nás užitočnejšie, ako sa štylizovať do pozície vševeda.
7. Máme právo byť nezávislí od dobrej vôle iných ľudí. Toto nás oslobodzuje od predstavy, že všetci nás musia mať radi. Ak to tak nie je, chyba nemusí byť vždy len na našej strane. 8. Máme právo robiť nelogické rozhodnutia. 9. Máme právo povedať „ja ti nerozumiem“. Človek sa nedokáže vždy vžiť do potrieb druhých. Ak to vyslovíme, nemusí to znamenať, že sme ignoranti. 10. Máme právo povedať „je mi to jedno“. Sú situácie a problémy, ktoré sa nás priamo nedotýkajú a toto právo nám pomáha neskĺznuť do neurotických postojov, napätia.

5. Záver
Etika vychováva osobnosť s vlastnou identitou, učí úcte k človeku, k prírode, podporuje prosociálnosť.

Rozhovory s edukantmi o najrôznejších etických problémoch každodenného života ich vedú k pochopeniu ľudského správania a postojov a tým k vzájomnej tolerancii. Absolvovať etickú výchovu ako predmet vyučovania je podľa môjho názoru dôležité pre každé dieťa. Etická výchova je postavená na takých základoch, ako je otvorená komunikácia, dôstojnosť osobnosti, sebaúcta, sebauvedomenie, tvorivosť, empatia, vyjadrovanie citov, reálne a zobrazené vzory, asertivita, prosociálne správanie. Prispieva k rozvoju zdravej osobnosti detí a mládeže, učí ich akceptovať rozhodnutia iných, pomáhať iným a sebe pri uskutočňovaní týchto svojich rozhodnutí. Asertivita ako technika komunikácie sa dostáva do popredia záujmu, pretože je východiskom k spolupráci, dohode medzi ľuďmi. Základnou osou je snaha dohovoriť sa bez agresivity, trpkosti a podráždenosti.
Etická výchova ako celok, so všetkými svojimi zložkami, vytvára základ, na ktorý je možno nadviazať a ktorý je vhodné uplatniť pri riešení konkrétnych životných situácií.

6. Prehľad použitej literatúry

Citovaná literatúra:
1. FULKOVÁ, E.: Všeobecná pedagogika, Nitra, 2002, s. 100, ISBN 80-8069-087-1
2. FULKOVÁ, E.: Všeobecná pedagogika, Nitra, 2002, s. 101, ISBN 80-8069-087-1
3. FULKOVÁ, E.: Všeobecná pedagogika, Nitra, 2002, s. 103, ISBN 80-8069-087-1
4. LENCZ, L. - KRÍŽOVÁ, O.: Metodický materiál k predmetu Etická výchova, MC Bratislava, 1993, s. 3, ISBN 80-85185-34-2
5. LENCZ, L.: Pedagogika etickej výchovy, výchova k prosociálnosti, MC Bratislava, 1993, s. 9, ISBN 80-85185-49-0
6. LENCZ, L. - KRÍŽOVÁ, O.: Metodický materiál k predmetu Etická výchova, MC Bratislava, 1993, s. 87, ISBN 80-85185-34-2

Ostatná použitá literatúra:
Učiteľské noviny, č. 39, 11.11.1993
Koncepcia rozvoja výchovy a vzdelávania v SR na najbližších 15-20 rokov
(projekt "MILÉNIUM")
Učebné osnovy gymnázia, SOŠ a SOU pre etickú výchovu, schválené MŠ SR
pod č. 1252/96-15
http://www.gk2-po.sk/predmetove_komisie/nos/vednediscipliny/etika/obsah/
http://www.minv.sk/zvesti/012002/byt%20ci%20nebyt.htm.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk