V istom čase, kedy som sa so školou stretávala v začiatkoch, bol učiteľ autorita: učiteľ v tom najsvetlejšom zmysle: učiteľ ako pomocník: ako ten, kto nám neustále usmerňoval cestu. Pribúdaním skúseností, zručností, formovaním svojich názorov, funkcia učiteľa v mojej mysli zredla. Stala som sa samostatne mysliacim tvorom a vnímala som viac prístup, jeho priateľskosť a vzťah učiteľa k sebe samému a deťom. Moja všeobecná skúsenosť s učiteľmi je o máličko viac negatívna ako pozitívna. Aj keď si stále treba opakovať, že učiteľ je tiež len človek, tiež má právo chybovať a nemať každý deň ten dobrý, mám veľa výhrad voči ich práci. Mnohí z nich si totiž neuvedomovali, že učiť znamená venovať sa deťom: čiže mať k nim vzťah, lebo iba tak sa dá plnohodnotne pracovať na oboch stranách. Mnohí sa dostali do pedagogickej praxe, resp. do tohto odboru len vďaka tomu, že to bolo snáď jediné, pre nich vhodné riešenie. A mnohí sa možno učiteľmi ani nedali nazvať. Častá náladovosť, vedomé urážanie detí, ktoré „sústavne nestíhajú v tempe za ostatnými...“, podceňovanie, zapájanie predsudkov do učiteľskej praxe, stereotypnosť hodín, odvolávanie sa na finančné neohodnotenie učiteľa, stresovanie žiakov neprimeranými metódami: neoznamovanými písomnými prácami, rozdielne hodnotenie žiakov, používanie rôznych „metrov“ na deti, to všetko sú dôvody, pre ktoré sa škola stáva mnohokrát peklom a prestáva byť inštitúciou slobodne mysliaceho a vyvíjajúceho sa človeka. Výnimiek je pár: priznávali, že občas chybujú, názor žiakov bol rovnocenným, dokonca občas motivoval samého vyučujúceho, vytvárali kompromisy, usmievali sa a povzbudzovali nás. Škoda, že je to čím ďalej, tým horšie, pretože v učiteľoch prevláda nespokojnosť, ktorú vidia v zlom finančnom ohodnotení, neuvedomujú si, že práve ich úloha je tak veľmi dôležitá: veď po rodine je to práve škola, kde deti trávia nielen nekonečný čas, ale zbierajú všetko, čo z teoretickej oblasti tak veľmi potrebujú. To ostatné je život...
Obávam sa, že funkcia učiteľa ako takého, bude neustále klesať: svet internetu a nekonečného množstva informácií dostupných teraz už aj mimo školy spôsobí, že deti už učiteľa nebudú potrebovať. A tak si myslím, že jediné, s čím môžu pracovať sami učitelia, je práve výchovné pôsobenie.. Akoby mnohí z nich premrhali svoj čas a svoje šance.