Úvahy o vplyve prostredia na duševný vývoj človeka veľmi podnetne zapôsobili na moderné pedagogické myslenie. Podstatou vývoja nie je jednostranná závislosť človeka na činiteľoch prostredia, ale obojstranná, funkcionálna spriahnutosť človeka a prostredia. Chápanie prostredia ako súboru stálych činiteľov, ktoré určujú osud človeka, sa v pedagogickej teórií spájalo so zdôrazňovaním adaptačných fukcií výchovy a služobnej úlohe školy a výchovných stredísk vo vzťahu k existujúcej spoločenskej štruktúre. Duševný vývin deiťaťa podmieňujú vonkajšie a vnútorné podmienky. Od vonkajšími podmienkami sa rozumie prírodne a spoločenské prostredie, v ktorom dieťa žije a v ktorom rozvíja svoju činnosť. Vnútornými podmienkami sú vrodené vlohy a dosiahnutá úroveň vývinu osobnosti dieťaťa (stav jeho nervového systému, rozsah a kvalita vedomostí, skúsenosti a vlastnosti).

4. Prirodzené prostredie výchovy

4.1. Rodina

Rodina má medzi prirodzenými výchovnými prostriedkami osobitný význam pre vývoj a výchovu mladej generácie. V rodine dieťa dostáva základnú výchovu a uvádza sa do širších spoločenských stykov. August Comte nazval rodinu spojovacím mostíkom medzi jedincom a spoločnosťou, a tak poukazoval na jej základnú úlohu v spoločnosti. V priebehu spoločenského vývoja sa značne zmenila štruktúra i spoločenská funkcia rodiny. Tieto premeny sa prejavujú v zmene veľkosti rodiny, v zániku širších rodinných zväzkov a vo vzniku tzv. malej rodiny, ktorá sa zakladá na zväzkoch priamej príbuznosti. Zmenila sa aj výchovná funkcia rodiny, najmä jej úloha v procese učenia a výchovy mladej gemerácie. Najvšeobecnejšia definícia rodiny hovorí, že to je skupina osôb spojených záväzkami manželstva, krvi alebo adopcie, ktoré obyčajne bývajú spolu a v rámci skupiny postupujú podľa spoločensky určenej a uznanej deľby práce a podľa spoločensky vymedzeného súhrnu úloh. V období, keď dieťa všetky svoje predstavy, postoje a konania odvodzuje z príkladu dospelých, celá atmosféra rodinného prostredia veľmi ovplyvňuje proces formovania jeho osobnosti. Pevný rodinný kolektív, jeho vnútorný život, vzájomné vzťahy členov rodiny, ciele, ktoré sledujú, su výchovnou silou, ktorú nemožno ničím nahradiť. V dobrom rodinnom kolektíve sú nevyčerpateľné zdroje detských skúseností, ktorými sa rozvíja a obohacuje duchovný svet, utvára a upevňujú sa mravné presvedčenie, svetonázor, formuje sa celá osobnosť.