1. Úlohy a intencionalita výchovy

Úlohou výchovy je rozvoj osobnosti. Nielen príprava pre život, ale pre tvorbu života. Úlohou výchovy je predovšetkým cieľavedome, plánovite a uvedomene zameriavať činnosť detí. Základným znakom výchovy je jej zameranosť na celú osobnosť žiaka. Vývoj človeka závisí v rozhodujúcej miere od spoločenských podmienok, v ktorých žije, od charakteru a smeru výchovy, ktorá je takisto zásadne determinovaná spoločenskými podmienkami. Svetový názor, presvedčenie, mravné a charakterové vlastnosti človeka sa utvárajú v určitých historických podmienkach a odrážajú sa v nich spoločenské vzťahy ľudí, verejná mienka, názory a zvyklosti, ktoré sa v spoločnosti uznávajú.
Medzi popredné úlohy súčasnej výchovy patrí spoločenská výchova a rekreačná výchova. Samotná škola však nie je schopná splniť tieto úlohy. Pri ich plnení potrebuje čoraz väčšiu pomoc ustanovizní mimoškolskej výchovy. Možno pedpokladať, že rozvíjajúci sa systém osvety a výchovy bude v čoraz väčšej miere dbať o budovanie ustanovizní mimoškolskej výchovy, starostlivosti prostredia o dieťa, ktoré umožňujú, aby dieťa získalo spoločenské skúsenosti a mohlo využívať voľný čas.

2. Pojmy blízke k výchove

Pedagogika - definovaná ako „veda o výchove“. Etopédia - v pôvodnom význame znamená mravnú výchovu, dnes ju
vnímame ako výchovu a prevýchovu, rozvoj ťažkovychovávateľných detí a delikventnú mládež.

Psychológia výchovy - vedná disciplína, ktorá skúma vo vzťahu k príslušným výchovným cieľom psychické mechanizmy utvárania a pretvárania ľudského správania ako vzťahotvorného procesu. Výchova ako pedagogická disciplína skúma skôr metódy, podmienky, formy, prostriedky výchovy, zatiaľ čo psychológia výchovy sa skôr sústreďuje na psychické mechanizmy, t.j. procesy a funkcie v osobnosti. Ideálne je spojenie do psychopedagogiky výchovy, kde sa skúma celý proces rozvoja osobnosti v jeho systémovej skladbe. Z toho odvodzujeme ďalšie pojmy:
- psychodidaktika - výchova na vyučovaní, pri vzdelávaní, je to výchova pri
rozvíjaní kognitívnych funkcií,
- psychopedagogika - je veda o rozvoji osobnosti, výchove, kde sa spája
pedagogika s psychológiou ako dominantnými vedami. 3. Človek a prostredie

Vplyv prostredia na vývoj človeka bol známy už oddávna. Už Hippokrates vyslovil tézu, že telo nemožno „pochopiť“ bez poznania všetkých vecí, ktoré ho obklopujú.

Úvahy o vplyve prostredia na duševný vývoj človeka veľmi podnetne zapôsobili na moderné pedagogické myslenie. Podstatou vývoja nie je jednostranná závislosť človeka na činiteľoch prostredia, ale obojstranná, funkcionálna spriahnutosť človeka a prostredia. Chápanie prostredia ako súboru stálych činiteľov, ktoré určujú osud človeka, sa v pedagogickej teórií spájalo so zdôrazňovaním adaptačných fukcií výchovy a služobnej úlohe školy a výchovných stredísk vo vzťahu k existujúcej spoločenskej štruktúre. Duševný vývin deiťaťa podmieňujú vonkajšie a vnútorné podmienky. Od vonkajšími podmienkami sa rozumie prírodne a spoločenské prostredie, v ktorom dieťa žije a v ktorom rozvíja svoju činnosť. Vnútornými podmienkami sú vrodené vlohy a dosiahnutá úroveň vývinu osobnosti dieťaťa (stav jeho nervového systému, rozsah a kvalita vedomostí, skúsenosti a vlastnosti).

4. Prirodzené prostredie výchovy

4.1. Rodina

Rodina má medzi prirodzenými výchovnými prostriedkami osobitný význam pre vývoj a výchovu mladej generácie. V rodine dieťa dostáva základnú výchovu a uvádza sa do širších spoločenských stykov. August Comte nazval rodinu spojovacím mostíkom medzi jedincom a spoločnosťou, a tak poukazoval na jej základnú úlohu v spoločnosti. V priebehu spoločenského vývoja sa značne zmenila štruktúra i spoločenská funkcia rodiny. Tieto premeny sa prejavujú v zmene veľkosti rodiny, v zániku širších rodinných zväzkov a vo vzniku tzv. malej rodiny, ktorá sa zakladá na zväzkoch priamej príbuznosti. Zmenila sa aj výchovná funkcia rodiny, najmä jej úloha v procese učenia a výchovy mladej gemerácie. Najvšeobecnejšia definícia rodiny hovorí, že to je skupina osôb spojených záväzkami manželstva, krvi alebo adopcie, ktoré obyčajne bývajú spolu a v rámci skupiny postupujú podľa spoločensky určenej a uznanej deľby práce a podľa spoločensky vymedzeného súhrnu úloh. V období, keď dieťa všetky svoje predstavy, postoje a konania odvodzuje z príkladu dospelých, celá atmosféra rodinného prostredia veľmi ovplyvňuje proces formovania jeho osobnosti. Pevný rodinný kolektív, jeho vnútorný život, vzájomné vzťahy členov rodiny, ciele, ktoré sledujú, su výchovnou silou, ktorú nemožno ničím nahradiť. V dobrom rodinnom kolektíve sú nevyčerpateľné zdroje detských skúseností, ktorými sa rozvíja a obohacuje duchovný svet, utvára a upevňujú sa mravné presvedčenie, svetonázor, formuje sa celá osobnosť.

Usporiadaná, vnúrorne zladená rodina utvára radostné, ale aj náročné prostredie nielen z hľadiska výchovného pôsobenia na deti, ale aj z hľadiska ďalšieho pozitívneho vývinu a súsatavného všestrannéo zdokonaľovania rodičov. W.D. Wall, predstaviteľ sociálnej pedagogiky v Anglicku, ma sklon pripisovať rodine hlavnú úlohu v procese spoločenskej výchovy. Škola poskytuje systém vedomostí, zatiaľ čo spoločenskú stránku osobnosti dieťaťa vo veľkej miere utvára rodina. Úloha rodiny ako prostredia výchovy nie je obmedzená len na prvé roky života dieťaťa, ale trvá až po dosiahnutie samostatnosti. Mimoriadnu podporu rodiny si vyžaduje obdobie dospievania, počas ktorého sa zintentívňuje duševný život a formuje sa vzťah k problémom vlastného života v živote spoločnosti.
Základné podmienky pre správnu výchovu detí v rodine sú tieto:
1. Pracovná atmosféra v rodine, teplé, družné vzťahy medzi jej členmi, zodpovednosť za výchovu detí
2. Kladný príklad starších členov rodiny a autorita rodičov
3. Spĺňanie pedagogických pokynov a rád školy
4. Jednota a postupnosť požiadaviek na deti zo strany otca, matky a iných členov rodiny

4.1.1. Vzájomné vzťahy rodičov

Vzájomné vzťahy manželov – rodičov nemajú zďaleka význam len pre nich samých, ale rozhodujúcim spôsobom determinujú celý obsah rodinného života, utvárajú dobrú či zlú atmosféru, pohodu alebo zlý, nespokojný život rodiny. Deti sa dostávajú nevyhnutne do atmosféry ich vzťahov, pretože rodina predstavuje pre nich spočiatku jediný – i keď malý spoločenský svet. V rodine trebva utvoriť predovšetkým medzi rodičmi navzájom, ale aj medzi všetkými členmi ovzdušie úprimnosti, kolektívnej spolupráce, vzájomnej podpory a úcty, radosti z práce a zdravého kultúrneho oddychu.

4.1.2. Autorita rodičov

Ďalšou významnou podmienkov účinného výchovného vplyvu rodičov na deti je, že musia byť pre ne autoritou. Autorita rodiča sa v nijakom prípade nesmie zakladať na jeho fyzickej, mocenskej prevahe nad dieťaťom, nesmie sa vynucovať strachom pred trestom a pod.
Významnou črtou osobnosti, ktorou rodičia kladne vplývajú na deti, je práca – vzťah práci. Pozitívny vzťah k práci pôsobí aj na ich autoritu pred deťmi. Odbornosť a kultúrna rozhľadenosť je takisto významným výchovným činiteľom. Otec, alebo matka, ktorí vedia správne odpovedať na otázky dieťaťa, poradiť mu, vysvetliť a pomôcť, majú úctu svojich detí.
Získanie a udržanie autority rodičov vyžaduje cieľavedomé a sústavné úsilie.

4.2. Lokálne prostredie

Lokálne prostredie môže predstavovať ulica, dedina, malé mesto alebo aj štvrte veľkomesta. Je to prostredie, v ktorom prebieha väčšia časť vzťahov medzi osobami, ktoré v ňom bývajú.

Z pedagogického hľadiska je lokálne prostredie určitý súbor objektívnych spoludeterminantov vývoja a výchovy. Za lokálne výchovné prostredie považujeme súbor činiteľov, ktoré podmieňujú aktivitu detí a mládeže v mieste ich bydliska, mimo rodiny a mimo školy.

4.3. Rovesnícke skupiny

Rovesnícke skupiny sú prirodzenou fornou života detí a mládeže. Rovesnícka skupina rozvíja sebakontrolu, svedomitosť, odvahu, cit pre spravodlivosť, trpezlivosť, lojálnosť, vernosť, oddanosť určitej veci, vhľad do podstaty spoločenských vzťahov, citlivosť k umeleckým dielam a citom druhých.

5. Vplyv masovo komunikačných prostriedkov na výchovu

Významný je výchovný vplyv rozličných oblastí kultúry, sprostredkovaný v súčasnosti predovšetkým masovými komunikačnými prostriedkami. Osobitný vplyv na výchovu mládeže nadobudli v posledných rokoch rozhlas, televízia a film. Výskumy, ktoré sa u nás robili, ukázali, ako je u našej mládeže rozšírené sledovanie televíznych programv, ktoré čo do rozsahu a obsah zatieňujú ostatné prostriedky vzdelávania a zábavy. Deti sa jednostranne oddávajú sledovaniu televíznych programov na úkor iných kultúrnych záujmov, ako je čítanie literatúry, návšteva dievadiel, výstav a vlastná kultúrna aktivita v záujmových krúžkoch. Pasívne prijímanie najrozmanitejších informácii sa môže negatívne odraziť v duševnom vývine dieťaťa. Protirečivosť výchovného vplyvu súčasných masových komunikačných prostriedkov (rozhlas, televízia a pod.) vzniká najmä vtedy, keď sa deťom umožňuje sledovať program, ktorý je určený iba pre dospelých.

6. Výchova a genetika

Odhaduje sa, že ľudia majú 50 až 150 tisíc štrukturálnych génov, ktoré produkujú podjednotky enzýmov a štrukturálnych proteínov. Tieto gény a ich kombinácie sú nositeľmi dedičných vlastností človeka. Na základe prehľadu výskumov možno tvrdiť, že:
- senzorický a motorický systém sú dedične najviac podmienené,
- kognitívny a afektívny systém osobnosti sú čiastočne dedične podmienené,- štýlovo - hodnotový systém (názory, postoje) osobnosti je najmenej dedične
- podmienený, t.j. tieto systémy sú determinované najmä enviromentálne.
Účinok dedičnosti je zvlášť silný pri troch faktoroch - verbálnom chápaní, priestorových vzťahoch a slovnej fluencii.
Prostredie versus dedičnosť pri afektívnom systéme osobnosti majú tieto súvislosti: výskum ukázal, že signifikantný hereditárny účinok je pre 25 z 30 faktorov (83%) afektívneho systému.

Faktory, pri ktorých je dôkaz silný, sú tri faktory tretieho rádu a to:
a) introvercia – extrovercia
b) emociálna stabilita – labilita
c) emociálna závislosť – nezávislosť
a šesť faktorov základných: a) bezstarostnosť
b) ustrašenosť
c) únik
d) teritorialita
e) vyhýbanie sa
f) autonómna rovnováha
Senzorický a motorický systém sú dedične dominantné. Lokalizácia senzorického a motorického fungovania, pozorovateľná v mozgu doslova bod za bodom, tvorí zatiaľ najsilnejší dôkaz fylogenetického vývoja zakódovania týchto ľudských psychologických štruktúr. Tzn., že genetická variácia tvorí väčšinu variancie pri senzorických a motorických fenotypoch, environmentálna variácia tvorí väčšinu pozorovanej variancie pri štýlových a hodnotových systémoch a genetické zdroje variácie sú o čosi väčšie ako environmentálne zdroje variácií pri kognitívnych a afektívnych systémoch.
Výchova pôsobí prevažne na kognitívny a afektívny systém osobnosti. Oba
systémy sú prevažne dedične dominantné, čo značí, že dedičnosť je dôležitejšia ako prostredie, pričom asi 55 - 60% variancie možno pripísať dedičnosti zvyšok prostrediu. Ako sa to zhoduje s výchovným optimizmom? Podľa Powella a Roycea hlavnou úlohou kognitívneho systému je interpretovať alebo chápať prostredie. Afektívny systém je určený na vyrovnávanie sa s každodennými záťažami a stresami života, ako aj na poskytnutie bázy životného štýlu. Kognitívny a afektívny systém by pri extrémnej genetickej determinácii viedli k prílišnej rigidite a boli by príliš pružné pri extrémnej determinácii prostredím. Optimálnym čo do flexibility a stability bude stav, keď pôjde o približne ekvivalentnú geneticko - environmentálnu determináciu.

7. Hlavné zásady výchovy dieťaťa predškolského veku

Z požiadavky vychovávať deti predškolského veku v zhode s cieľom a úlohami výchovy a v súlade so základnými zákonitosťami výchovno-vzdelávacieho procesu vyplýva nevyhnutnosť riadiť sa pri práci s deťmi istými zásadami. Zásady vyjadrujú všeobecné požiadavky na obsah, prostriedky a metódy výchovno-vzdelávacej práce. Táto podkapitola sa zoberá zásadami dvoch predstaviteliek predškolskej výchovy. Jedná sa o M.Bartuškovú a T. Bruceovú. M. Bartušková považuje za hlavné zásady:

* zásada cieľavedomosti – cieľavedomosť je základným predpokladom výchovy. Táto zásada vyjadruje požiadavku, aby učiteľka v škôlke dobre poznala cieľ a úlohy výchovy pri práci s deťmi, vychádzala z nich a plánovito ich uskutočňovala.

* zásada primeranosti a postupnosti – zásada primeranosti vyplýva z vekových osobitostí detí a vedie učiteľku k tomu, aby nepreťažovala deti množstvom poznatkov a úloh, a naopak, aby ich nezamestnávala činnosťami málo náročnými. Požiadavky, ktoré sa kladú na správanie detí, obsah a spôsob výchovno-vzdelávacej práce majú byť primerané ich vedomostiam, zručnostiam a návykom.

Pri výchove musí učiteľka postupovať od známeho k neznámemu, od jednoduchého k zložitejšiemu.

* zásada názornosti – je požiadavka, aby učiteľka deťom sprostredkovávala fakty a javy na základe bezprostredného vnímania reálnej skutočnosti alebo jej zobrazenia.

* zásada uvedomelosti a aktivity – vystupuje v súčasnosti do popredia. Je to požiadavka, aby sa deti zmocňovali nových poznatkov vlastnou aktívnou činnosťou. * zásada trvácnosti – vyžaduje, aby si deti natrvalo osvojili primerané vedomosti, zručnosti a návyky a aby ich dokázali kedykoľvek využiť.

T. Bruceová považuje za aktuálne zásady pre predškolskú výchovu:
- detstvo je považované za plnohodnotnú súčasť života
- dôležité je vnímať dieťa ako celok, zdôrazňuje sa zdravie telesne aj duševné
- učenie nie je možné rozškatuľkovať, pretože poznanie je navzájom prepojené
- veľký význam má vnútorná motivácia, ktorá podnecuje k činnosti
- dôraz na sebadisciplínu
- vývin dieťaťa má svoje štádiá
- s výchovou a vzdelávaním dieťaťa je potrebné začať činnosťami, ktoré dieťa
pozná
- dieťa má svoj vlastný vnútorný život, ktorý sa prejavuje len za
určitých okolností a podmienok
- pre dieťa sú veľmi dôležitý ľudia (dospelí aj deti), s ktorými je v kontakte
- výchovu treba chápať ako vzájomné ovplyvňovanie dieťaťa a vonkajšieho
prostredia

8. Výchovná úloha školy

Prostredie vychováva deti pomocou rozličných činiteľov: fyzikálnych, ekonomických, existenčých, spoločenských. Ešte skôr, ako sa dieťa začína učiť v škole, istým spôsobom ho už sformovalo prostredie, v ktorom žije. Výchovný vplyv však trvá aj v období školskej dochádzky, aj po jej skonční. Dieťa školského veku, nie je však len pod vplyvom jedného prostredia. Ak teda školá má dosiahnuť predpokladané výsledky vo výchovnej a didaktickej práci, musí prihliadať na súhrn vplyvov, ktoré pôsobia na dieťa. Kontrola školy tým pádom by mala siahať aj za steny školy.

9.1. Oblasti výchovnej práce školy

1. Škola vyzbrojuje deti a mládež vedomosťami a spôsobilosťami, teda poskytuje dieťatu rozumové vzdelanie
2. škola organizuje život detského spoločenstva alebo spoluúčinkuje pri jeho organizovaní
3. škola pomáha rodine pri plnení jej výchovných úloh: smeruje najmä k tomu, aby sa nevyskytovali rozdiely medzi cieľmi výchovy v škole a v rodine a aby rodinná výchova bola z pedagogického hľadiska čo najracionálnejšia
4. napokon škola musí meniť prostredie, uskutočňovať v ňom pozitívne zmeny s cieľom, aby v prostredí pôsobili na mládež z výchovného hľadiska kladné a hodnotné vplyvy a podnety. Ak škola má uskutočniť tieto úlohy, musí spolupracovať so zariadeniamu a ustanovizňami, ktoré rozvíjajú v danom prostredí kultúrnu, ekonomickú a spoločenskú činnosť.

9.2.

Spolupráca školy a rodiny

V každej výchovnej práci má mimoriadny význam dôsledné uplatňovanie princípu jednoty výchovných vplyvov a požiadaviek na deti. Nezladenosť, nejednostnosť alebo dokonca protichodnosť výchovných vplyvov medzi školou a rodinou vážne poškodzuje celkový duševný a nervový vývin deti. Protichodné vplyvy spôsobujú vážne škody najmä pri formovaní mravných čŕt a charakterových vlastností detí. Dôležité je, aby škola a rodina pri výchove detí čo najužšie spolupracovali.

9. Voľný čas

Formovanie všestranne a harmonicky rozvinutej osobnosti mladej generácie sa neobmedzuje iba na výchovno-vzdelávacie pôsobenie školy na vyučovaní, ale uskutočňuje sa aj mimo neho. Hlavnú funkciu a význam výchovy mimo vyučovania vidíme v tom, že pomáha organizovať kultúrny a užitočný oddych, zábavu a záujmovú činnosť po školskej práci, čo zodpovedá potrebám detí i požiadavkám spoločnosti a účí deti účelne hospodáriť s voľným časom. Výchova mimo vyučovania má teda utvárať jednak protiváhu fyziologicko-psychickej námahy z činností pri vyučovaní, jednak rôznorodou činnosťou zabezpečovať pokračovanie výchovy aj vo voľnom čase detí. Organizovanie voľného času je rovnako vážny problém ako organizovanie školskej práce. Obsah výchovy mimo vyučovania tvoria najrozmanitejšie činnosti vyplývajúce zo záujmov a potrieb detí, ako aj z podmienok prostredia, v ktorých sa výchova uskutočňuje.
Množstvo voľného času a spôsob jeho využitia podmieňujú objektívne činiteľe: rozvoj súčasnej vedy a techniky, zmeny spoločneksého života a kultúry. K spôsobom trávenia voľného času patria: čítanie, pohyb, využívanie masovej komunikácie, najmä televízie, spoločenské činnosti a napokon u súčasnej mládeže snáď najviac preferované počítače, počítačové hry, internet.
Voľný čas je spoločenská hodnota a o spôsobe využívania tejto hodnoty rozhoduje výchova, ktorú treba organizovať tak, aby od najmladších rokov viedla k návykon racionálne tráviť voľný čas.

10. Záver

Výchova v dnešnom svete obrovského rozvoja kultúry je proces oveľa zložitejší ako v predošlých historických obdobiach. Okrem plánovitej výchovnej činnosti školy pôsobí na deti a mládež aj široký prameň vývinových podnetov mimo školy. Čoraz častejšie sa začína upozorňovať na výchovné aspekty činnosti technických komunikačných prostriedkov (televízia, počítače, internet), ktoré pôsobia na mladú generáciu. Doterajšie úvahy poukazujú na rastúcu úlohu vývinových podnetov, ktoré sú mimo okruhu priameho výchovného pôsobenia a ktorých prameňom je dynamický pokrok súčasnej techniky.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Zložitosť a mnohostrannosť výchovy