Tento článok sa pokúša prediskutovať niektoré základné úvahy o dnes existujúcej inštitúcii škola ako aj aspekty a črty humánnej školy, ktoré doteraz pravdepodobne ešte neboli dostatočne zreteľne zdôraznené alebo prinajmenšom neboli ponímané ako uzavreté pole symptómov. Otázkami organizácie školy v rámci tejto témy sa tu nezaoberáme; nachádzajú sa vo vlastnom príspevku. Humánna škola ako „Pedagogická provincia“, miesto blaženosti a neustálej radosti z učenie je nielen utopická, ale aj otázna, pretože rozdelenie skutočnosti, ktorá obklopuje deti a mládež na „svet školy“ a „vonkajší svet“ ako koncept humánnej školy by bolo zase nehumánne. Znamenalo by to poslať absolventky a absolventov tejto školy nevyzbrojených v ústrety životným problémom, ktoré ich očakávajú. V článku „Fotografie als Medium der Selbstevaluation. Die Projektpräsentation: Im Dschungel der Gefuhle“ (Fotografia ako prostriedok sebahodnotenia. Prezentácia projektu: V džungli pocitov) sa jeho autori M. Schratz a U. Steiner-Loffler v rámci svojho akčného výskumného projektu odvolávajú okrem iného aj na zistenie H. Rumpfa. Podľa neho je umelý svet školy organizačne vystavaný ako nástroj šírenia civilizácie a takto je aj spravovaný a ovládaný. Bojovať proti tomu je „z obavy o humánnu substanciu“ bezpodmienečne nutné. Humánna škola spomínaného typu by – do určitej miery na druhom konci škály – ohrozila práve túto humánnu substanciu. 1. K pojmu „humánny“ vo verejnom povedomí


Rozsah pojmu je relatívne široký a keďže si pod ním každý človek v našich kultúrnych kruhoch môže predstaviť niečo iné, je rozdiel, či na otázku „Čo je to humánna škola?“ odpovedajú žiačky a žiaci, učiteľky a učitelia, výchovou poverení, školský úrad alebo verejnosť. V každom prípade treba varovať pred zlatými spomienkami „bývalých“, t.j. pred tým, aby sa vnútorné a niekedy aj vonkajšie rany nadobudnuté počas vzdelávacieho procesu a sociálneho života školy odbili vetou: „Ja som to vydržal, tak to musia vydržať aj mladí“. Školu len „vydržať“ nemôže byť účelom tejto inštitúcie a to nezávisle od toho, aký je spôsob a kvalita vzdelávania, ktoré sprostredkúva. Prirodzene, očakávania a nároky kladené na „dobrú“ školu a „dobré“ učiteľky a učiteľov si tiež do určitej miery protirečia. Práve tu spočíva problematika rolí partnerov škôl.